3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Články  >  Turčianske slávnosti folklóru - spomienky
Turčianske slávnosti folklóru - spomienky

Ohodnoť článok hráškami


(0/10 hráškov, hlasovali 0 )

Turčianske slávnosti folklóru - spomienky

11. 06. 2009
Martin

Turčiaske slávnosti folklóruMoju spomienku na vznik  musím začať úplne „od Adama“:  v roku 1978 som získala vysokoškolský diplom, na ktorom je uvedené, že som absolventkou študijného odboru etnografia a folkloristika. V tom čase sa také niečo rovnalo temer zázraku – tento odbor sa otváral len raz za 3 roky a prijímaný bol minimálny počet študentov. Preto som možnosť profesionálne sa venovať úžasnej téme ľudovej kultúry považovala za mimoriadny dar a príležitosť a pretlak týchto pozitívnych pocitov som nedokázala uspokojiť tým, že som ako „brigádnik“ v Slovenskom národnom múzeu prepisovala výskumové správy svojich starších kolegov. Vyhľadala som preto Petra Králička, bývalého sólistu Lúčnice, ktorý sa po štúdiu rozhodol vrátiť do Martina a pôsobiť vo folklórnom súbore Turiec. V podstate som mu ponúkla svoje teoretické vedomosti, nemnohé skúsenosti a hlavne veľké nadšenie. Peter privítal etnografa - zelenáča a začali skulme dumať o tom, ako región Turiec „načať“ po stránke etnografického a folkloristického výskumu – ktoré obce zvoliť a za kým v nich ísť. V rámci tejto fázy sa praktici spoliehali na informácie od bývalých i súčasných členov súboru Turiec, ktorí vedeli o zaujímavom folklórnom materiáli (výskum v obci Dubové), no ja, teoretik, som sa obrátila so žiadosťou o pomoc na kolegov z Akadémie vied, ktorí mali pre výskum vytipované pre región Turiec charakteristické obce (skladbou obyvateľstva, spôsobom získavania obživy, početnosťou a i.) a tak moje prvé kroky mali viesť do jednej z nimi vybratých obcí – Podhradia. I sadla som na bicykel a došla – do Turčianskej Štiavničky. Do Podhradia som jednoducho netrafila, v tom čase totiž nebola v Sučanoch smerovka, ktorá by informovala, že za zákrutou treba odbočiť doľava a popri Prefe vyštartovať do kopca... Neostalo iné ako využiť služby vtedajšieho ČSAD a sadnúť na autobusový spoj, ktorý ma do Podhradia doviezol. Už ani neviem, odkiaľ som mala informáciu, že vhodným tipom na výskum bude pán Vyletel. Pri tejto prvej návšteve obce, ktorá mi neskôr pevne prirástla k srdcu, sa však objavil neočakávaný problém: spolucestujúci mi nevedeli poradiť, na ktorej z dvoch zástaviek mám vystúpiť, pri oboch totiž býval – pán Vyletel. Riskla som teda a vystúpila na zastávke číslo 2, kde býval starší z oboch pánov Vyletelovcov. Vošla som do domu, v ktorom ma privítali starší manželia akoby vystúpivší z dobových fotografií a na môj pokus vysvetliť im, čo od Turčiaske slávnosti folklórunich chcem a prečo pod pazuchou trímem výkrik vtedajšej techniky, krásny čierno-oranžový  magnetofón vyrobený v Maďarsku, vážiaci asi 3 kilá, mi pán Vyletel povedal:„ zapnite si to“. A potom spolu s pani Vyletelovou 2 hodiny spieval dovtedy nepočuté autentické piesne z Podhradia, z ktorých mnohé sú základom repertoáru nielen tejto obce, ale aj súčasťou zlatého fondu repertoáru turčianskeho. Z útulnej kuchyne vzácnych ľudí manželov Jozefa a Anny Vyletelovcov potom mnohé z nich prekonali dlhú cestu cez nahrávku, prepis, znotovanie, nacvičenie, vrátili sa opäť do života a dodnes znejú, dokonca aj rozhlasových nahrávok. 

Naše folkloristické snaženia (prvé úsilie sme venovali osobitej podobe zvyku vynášania Moreny – Murieny, z ktorej Peter zostavil choreografiu pre vtedajší Detský súbor Turiec, ktorá sa v repertoári jedného z jeho dedičov objavuje dodnes) urýchlilo konanie Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve. Moja osoba tu zafungovala vo funkcii akejsi spojky. Opäť vysvetlím: môj zamestnávateľ si nemohol nevšimnúť moje folklórne úlety (keď som chcela ísť na výskum autobusom odchádzajúcim pred koncom pracovnej doby, musela som si pred tým príslušný chýbajúci čas nadpracovať) a tak som sa po odchode kolegu Mojmíra Benžu stala členom Programovej rady Folklórneho festivalu vo Východnej, kde som mala v referáte prípravu muzeálnej výstavy. V programových radách festivalov vo Východnej a v Detve v tom čase pôsobili tie isté osobnosti a tak - keď  v rámci dlhodobej koncepcie Foklórnych slávností pod Poľanou prišiel v rámci dlhodobého programového cyklu na rad všeobecne na folklór chudobný región Turiec, riešil sa tento problém aj v kuloároch Folklórneho festivalu Východná. Čierny Peter poletoval medzi Ing. Igorom Medlenom a Ing. Viliamom Gruskom. Pretože z tohto regiónu som tam bola prítomná len ja, striedavo ma oslovovali s návrhom na zvolanie ľudí, potenciálne osožných pre realizáciu tohto samovražedného projektu. Vyhral ing. Viliam Gruska. A tak sme práve jeho dňa 8. januára 1983 privítali v budove Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine. Vítala ho naozaj malá skupinka odhodlancov, z ktorých väčšina nevedela čo ju v budúcom období do začiatku júla čaká. Tušili to len Vilove spolupracovníčky z predchádzajúcich projektov (J. Borcovanová, Evka Barcajová), realizovaných za úplne iných podmienok, v regiónoch so živou folklórnou tradíciou a hlavne fungujúcimi folklórnymi kolektívmi – dedinskými folklórnymi skupinami a folklórnymi súbormi. A začala naozajstná drina. Jej podstatou bolo hľadanie – hľadanie nositeľov tradícií, tých, ktorí si pamätajú to, čo potenciálne mohlo byť materiálom vhodným na scénické stvárnenie (etnografický a folkloristický výskum), hľadanie toho, čo by mohlo byť považované za vlastné a autentické pre tento región, hľadanie interpretov, ktorí vyskúmané a zapísané javy predvedú (nie v im dobre známom prostredí, ale pred tisíc hlavým hľadiskom v Detve), hľadanie cesty, ako tieto javy scénicky spracovať do podoby výstupu, hľadanie už zabudnutej podoby ľudového odevu... a nacvičovanie, nacvičovanie... 

Turčianskych slávností folklóruSkrátim to: dobrá vec sa podarila. Turčianske folklórne skupiny sa spolu so skupinami z Hornej Nitry v Detve predstavili v impozantnom programe nazvanom Turiec a Horná Nitra - scénická freska vytvorená zo zvykov, hudobného, tanečného, výtvarného a jazykového bohatstva ľudí žijúcich v povodí Turca a Váhu medzi Kraľovanmi a Strečnom a v povodí horného toku Nitry a Nitrice, vrelo prijatom náročným publikom. A tak bolo hriechom nevyužiť potenciál, materiál, talent a nadšenie priamych aktérov a nepokračovať. Tak sa v regióne Turiec narodilo folklórne hnutie a tak sa v regióne Turiec narodili folklórne slávnosti. Zrodil sa aj fenomén 3 Bé, na pleciach ktorého (či ktorých), ležala podstatná „ťarcha“ folklórneho diania . 

K „môjmu“ Podhradiu som časom pribrala aj „moje“ Krpeľany a na istý čas i Príbovce a Belú. Pokračovala som vo výskume, zapisovala, nahrávala, zostavovala, nacvičovala. A hlavne dostávala dar spoznávania úžasných ľudí, stávala sa súčasťou dovtedy mnou nepoznanej komunity, vstupovala do rodín a zažívala s nimi radosti i smútky, bežné chvíle i chvíle výnimočné a sviatočné. Bola som pri svadbách detí tých, ktorí boli na začiatku nášho folklórneho snaženia, privítala som ich deti a žiaľ, na mnohých už opatrujem iba spomienky. Osirelo moje miesto pri stole výnimočných vzácnych a dobrých ľudí manželov Vyletelovcov, Bellovcov v Podhradí, u pani Kurhajcovej v Krpeľanoch, pani Pittnerovej na Bystričke ... O to viac si vážim, kedykoľvek otvorené dvere u láskavých a spoľahlivých Paceľovcov, verných „spolubojovníkov“ Pisarčíkovcov a Kráľovcov. Vždy sa rada stretnem s Renčou, Milančekom, Jarkom, Kvetkou, kamarátkou tetou Markou – nie, nebudem menovať všetkých, oni vedia, že majú miesto v mojom srdci. S neopísateľnými pocitmi sledujem vystúpenia tretej generácie – vnukov „tých prvých“, ktorí prevzali štafetu turčianskej folklórnej tradície a ďalej prispievajú k tomu, že „náš“ folklór sa stal súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska a nestratil sa pod nánosom všeobecných zmien. 

Turčianskych slávností folklóruDnes už túto kapitolu svojho života považujem za uzavretú. Myslím, že svoj diel a podiel práce na prinavrátení života turčianskemu folklóru som odviedla najlepšie ako som vedela a vládala. Bolo pre mňa naozaj cťou kráčať po tejto ceste s tými, ktorí ju so mnou zdieľali. Teraz prajem všetkým, ktorí v nej pokračujú, veľa síl a radosti, lebo hlavne tá je odmenou a nie každodenným darom za namáhavú prácu. Osobitne Monike , ktorá ako jediná z troch Bé vydržala a dokázala vyvzdorovať fakt, že Turčianske slávnosti folklóru dodnes žijú a našli svoje miesto na slnku.

Autorka: Hana Zelinová

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Počúvate reláciu:

Klenotnica


Práve hrá:

FSk Petrovany

Kolo vodi

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV