Vážení čitatelia folklórneho rádia JankoHraško.sk, zdá sa Vám tento nadpis ironický, alebo nebodaj nemiestny? Nie, nerobím si z nikoho a z ničoho srandu. Toto je heslo jedného nezvyčajného folklórneho festivalu na Slovensku. Aký je to festival? Predsa seniorsky folklórny festival v Krivosúd Bodovke. No ale pekne po poriadku. Uvarte si kávu, nalejte si niečoho dobrého a čítajte!
Dňa 30. mája 2009 sa konal v tejto peknučkej dedinke v okrese Trenčín už 7. ročník Folklórneho festivalu Slovenska. Náš folklórny klub Omladina sa už piatykrát zúčastnil tohto podujatia:
Cestujem krížom cez celú našu republiku, cez okno autobusu sledujeme krajinu, polia lesy, lúky, kopce i roviny hory aj nížiny. Cesta je dlhá, no všetci v autobuse sa už tešíme na stretnutia so starými kamarátmi, s ktorými sa každoročne stretávame. Počasie podľa meteorológov neveštilo nič dobrého, predsa len nebíčko sa zmilovalo, mraky sa rozohnali, zasvietilo slniečko, no a festival sa v plnej paráde mohol začať.
Pripraviť sedem ročníkov nie nič jednoduché, obdiv patrí predovšetkým organizátorom, starostom okolitých obcí, starostovi obce Krivosúd Bodovky, členom seniorklubu Družba v Trenčíne. Týmto nadšeným organizátorom patrí nielen obdiv, ale aj veľká vďaka za to, že ich aktivitou organizovania seniorskeho festivalu spustili lavínu zakladania seniorskych súborov. Od západnych hraníc až po samotný východ Slovenska spontánne vzniklo niekoľko veľmi dobrých kolektívov, ktorí sa neboja reprezentovať našu vlasť i v ďalekom zahraničí. Milí čitatelia, poďte na tohtoročný festival do Východnej, kde sa v sobotu o 20.00 v samostatnom programe predvedie niekoľko seniorskych kolektívov a dáte mi za pravdu, že umenie tohto folklórneho seniorskeho diania je spontánne a musíme ho rešpektovať.
Prichádzame do miesta festivalu, dedinka je pekne vyzdobená, miestny obyvatelia vyzdobili priečelia svojich domov, domáci sú pripravení. Vchádzame do neveľkého kultúrneho domu, kde nás na privítanie očakáva pohár vínka a neskutočne chutné domáce koláčiky a pečivo. Zvítame sa s domácimi, ochutnáme dobrotky a už klebetíme, čo sa za uplynulý rok udialo. Prichádzajú ďalšie seniorske kolektívy, srdečné zvítania a debatám medzi sebou nie je konca-kraja. Na festival prišli seniori z Vršatca pod vedením Imra Inátha, podotýkam, že tento kolektív má najvyšší vekový priemer na svete, seniori zo súboru Partizán zo Slovenskej Ľupče, súbor Vtáčnik z Prievidze, Mostár z Brezna, seniori Družby z domáceho Trenčína, neodmysliteľný Spolok skúsených spevúľ z Bratislavy, no a naša maličkosť - východniari z Košíc. Náš kolektív azda zo všetkých najviac váži. A to vraj vďaka mne. Tak toto bol výpočet seniorskych združení, ktorí sa tohto roku zúčastnili na tomto festivale. Dúfam, že som na nikoho nezabudol.
Festival sa začal. Ako? Predsa priestorovou skúškou. Ako sa na riadny festival patrí aj s riadnym ozvučením, osvetlením a režisérom. Po týchto skúškach sme sa skoro všetci stretli v miestnej krčme a naša muzika spustila pravé východniarske pesničky. Začali sme spievať, zrazu sa k nášmu spevu pripájali ďalší účastníci festivalu. Po chvíli, keď naša muzika prestala hrať, Partizáni sa nedali zahanbiť a už sa dedinkou ozývali detvianske spevy. Horehronci z Mostáru sa samozrejme nedali zahanbiť a spustili aj oni. Na jednu i druhú stranu sa pripájali členovia z Vtáčnika a naše milé spevule. Bolo to neskutočne milé a krásne zvítanie. Z diaľky rozvoniaval poľovnícky guľáš, takže po rozospievaní sme sa išli všetci svorne najesť. Pomaly sa prezliekame do svojich krojov a už sme aj riadne rozlíšení, kto odkiaľ pochádza.
Začiatok festivalu, tak ako každoročne, rozparádili detičky z okolitých obcí, aby nám seniorom ukázali a dokázali, že jablká nepadajú ďaleko od stromu a že po nás je o budúcnosť folklóru postarané. Postupne podľa scenára nastupujú na javisku pred zaplnené hľadisko jednotlivé seniorske kolektívy. Pri nástupe na javisko sa medzi sebou povzbudzujeme, aby nám všetkým to vystúpenie sa vydarilo, vidno, že všetci sú ostrieľaní tanečníci, dievčatá, ba vlastne zrelé ženy, sú v čepcoch alebo v šatkách nádherné, presne tak ako za mladi, ba čo viac ešte krajšie. Tie krásne tváre mám stále v očiach a potom že sa ženy neradi parádia. Veď aj kroje už majú tieto súbory nové, ktoré si za roky pôsobenia seniorskych súborov dali všetci nanovo a hlavne na seba vyhotoviť. Všetci účinkujúci sú usmiaty, je jasné, že všetkým ľudová hudba a tanec spôsobuje neskonalú radosť. Ovzdušie je nasiaknuté chuťou, každého z účinkujúcich, veselosťou, oduševnením a nesmiernou chuťou, ukázať nielen pred obecenstvom, ale aj pred sebou samým, že nepatríme do starého železa, že na tom javisku odovzdáme všetko čo v nás je. Všetci sme tu zrazu kamaráti, všetci sme tu jedna folklórna rodina. Na javisku sa menia súbory od západného Slovenska až po východ. Všetci tancujú v duchu hesla festivalu „ Pokým žiješ tancuj, pokým tancuješ žiješ."
Idem v prestávke po chodníku, vidím detvianskeho chlapa, chlapa v pravom slova zmysle. Pýtal sa ma odkiaľ som, povedal som mu, že z Košíc. A či nepoznám náhodou Miša Nogu. No hej, vravím. Ja sa pýtam dotyčného či nebol náhodou na Celoštátnej súťaži v Poprade v roku 1974. Všimli ste si ten letopočet? Detvanec vraví, že áno. Na to som sa ho opýtal či sa nevolá Janko Očenáš. A opäť áno, tak sme sa stretli po 35 rokoch, detvanec s východniarom. Bolo to ešte v minulom storočí. A veru bolo čo spomínať. No aj takúto príhody sa stávajú. Viacerí tanečníci sa stretli ako kamaráti za svojho predošlého pôsobenia vo vojenských súboroch.
V druhej časti programu, po vystúpení mládežníckeho folklórneho súboru Kopaničiar z Myjavy , opäť sú na scéne seniori. Predvádzajú svoje umenie, svoje novo nacvičené tance, choreografie šité na mieru pre starších, no nemyslite si, že sú to tance v nejakom pomalom rytme. Tempá sú tu aj rezké, v ničom by si nezadali s mladými. Len nie je toľko drepov, výskokov a podobných fyzicky náročných prvkov. Spod prestrešenia javiska vytryskuje dobrá nálada, snaha ukázať svoje najlepšie umenie, jednoducho zabaviť diváka i seba. Nedávno som zhliadol v televízii reláciu Modré z neba. Podľa môjho úsudku a pohľadu na rozžiarené tváre účinkujúcich, som si pomyslel, tak tuto majú všetci ľudia Modré z neba. Stále sa navzájom povzbudzujeme a drukujeme si. Neopísateľná atmosféra, nádherné medziľudské vzťahy, získavanie nových známostí, priateľstiev a čo ja viem čo ešte senzačné sa udialo počas tohto festivalu medzi účinkujúcimi, má jedno jednoduché spojivo. Folklór, láska k tomuto umeniu. Účinkujúci od 75 rokov do, neodvažujem sa povedať do koľkých rokov, ale dievky niektoré vyzerali aj na 25, aj pri takomto vekovom rozpätí sme prežívali hodiny festivalu ako dobrí kamaráti, ako jedna velikánska rodina.
Posledný tanec, začína pršať. Prezliekame sa. Dnes to vyšlo aj s počasím, aj s organizáciou. Navzájom sa lúčime, stisky rúk, objatia a so sľubom, že na budúci rok stretneme sa zasa. Sadáme do autobusov a odchádzame každý svojím smerom. Sedíme v autobuse, chvíľu hodnotíme festival a zážitky z neho. Svetlo v autobuse zhaslo, vonku je tma, len kde tu svetlá dediniek a miest, každý drieme a v myšlienkach sa vracia k práve prežitému dňu. Ku dňu akých v živote nie je veľa a nie sú stereotypom bežného života, ale sú životnou náplňou zanietených ľudí, ktorí poznajú ľudské hodnoty, hodnoty dedičstva našich predkov, hodnoty ľudového umenia.
Do bodky naplnené heslo "Pokým žiješ tancuj, pokým tancuješ žiješ". Tak to teda bolo milí čitatelia.
Káva je dopitá, v poháriku ešte niečo ostalo. Tak na zdravie. Na zdravie nám všetkým, ktorí majú radi folklór a ľudové umenie, na zdravie všetkým seniorom, na zdravie organizátorom seniorskeho festivalu v Krivosud Bodovke, na zdravie Vám všetkým milí čitatelia.
Už som dopísal, Váš Imi z Omladiny.