Kultúra Slovákov v južnom Banáte - Na návšteve v Padine.
24. októbra 2009 sa uskutočnil 36.-ty ročník festivalu „Padina spieva". Na speváckej prehliadke sa v revuálnej a súťažnej časti zúčastnilo 12 spevákov. Odborná porota v zložení Jarmila Juricová - Stupavská, Juraj Ferík a Pavel Ďuriš udelila prvú cenu Elene Sládečkovej - Šimákovej. Druhú cenu si vyspieval Janko Mareček. Podujatie podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Spoluzakladateľ festivalu a predseda kultúrno-osvetového spolku
Krstný otec festivalu „Padina spieva" Ondrej Kotváš, prezývaný Jogi, dvakrát odložil podujatie najprv pre zber kukurice, potom pre zdravotné dôvody členov orchestra. V Dome kultúry Michala Babinku 10 členná ľudová hudba pod vedením Anny Zlochovej, doprevádzala účinkujúcich pred asi 150 divákmi. V orchestri zaznel cimbal, nový kontrabas, 5 huslí, 2 kontry, violončelo a akordeón. Na zrekonštruovanom obecnom padinskom cimbale orchestru vypomáhal maďarský virtuóz maestro Šándor Zadányi Rötheli. Význam festivalu „Padina spieva" je v zachovaní kultúrnych tradícií a odovzdaní speváckeho a hudobného majstrovstva mladším generáciám slovenskej menšiny vo Vojvodine.
Keďže som bol v Padine po prvýkrát, zaujímal som sa o život ľudí a ich históriu. Padina leží v južnom Banáte medzi Zrenjaninom, Novým Sadom a Vršcom (60km od Belehradu). Južný Banát tvorí pre Európu zriedkavý útvar - púšť. Piesočinu utvoril vietor, domácimi zvaný „košava". Nehostinné kraje osídlili pracovití Slováci na návrh vojenskej vrchnosti Haubsburskej Rakúsko-Uhorskej monarchie a rozhodnutím Dvornej Rady vo Viedni. Pravdu povediac Rumuni a Srbi odtiaľ odišli pre zlé podmienky.Dôvodom viac-menej núteného osídlenia bola nutnosť kontroly pohraničného pásma s Osmanskou ríšou
(Belehradsky pašalík). Belehrad vtedy patril Osmanskej ríši. 80 slovenských (teraz hraničiarskych) rodín prišlo do Padiny v roku 1806. Dnes v obci žije asi 6000 Slovákov. No a ako žili prisťahovalci? Ťažko. Najpálčivejší problém prisťahovaných Slovákov bol nedostatok vody. Najprv ju vozili v drevených sudoch, takzvaných "vodároch" na koňoch z Kovačice, neskôr mukotrpne kopali prvú „Šajbenovu studnu" do hĺbky 36 metrov. Práce na studni sledovala celá dedina. Ľudia s napätím sledovali techniku hĺbenia studní a považovali majstrov kopáčov za hrdinov. Mnohí majstri zahynuli pri kopaní studní, zavalení pieskom a štrkom.
Tvrdá práca napokon priniesla ovocie. Vytrvalé zalesňovanie trvajúce celé desaťrocia, zavlažovanie a obrábanie pôdy premieňali púšť na úrodnú zem. V tažkých podmienkach tu tvorilo mnoho osobností, spomeňme básnika Michala Babinku a hudobného skladateľa Viliama Figuša Bystrého. Kantori, predstavitelia Evanjelickej cirkvi augsburskeho vyznania, organisti, vedúci spevokolov a rôznych spolkov zachovávali a podnes zachovaváju duchovné hodnoty a kultúrne tradície.
Je tu ešte jeden fenomén hodný spomenutia - naivné maliarstvo. Cez leto poľnohospodári a v zime umelci-maliari-samoukovia, ktorých diela inšpirujú a dávaju optimizmus. Ich obrazy su vystavené po svete a v neďalekej Kovačici je "Národná galéria naivného umenia". Sprievodkyňa prezradila, že na rekordnej výstave v Japonsku sa za 2,5 minúty predalo 80 obrazov insitného umenia. Ľudia si nájdu čas na maľovanie a spievanie a neboja sa ani tvrdej roboty na poli.
Ondrej Kotváš obrába pôdu a chová spolu s manželkou Evou hydinu, poľovných psov, kravy a kone. Vo dvore má traktor, kosačku, sejačku a mláťačku. Je výborný kuchár a pri domácich špecialitách a dobrom víne mi porozprával historky z tohto kraja. Dodal: "My Slováci sa krízy nebojíme. Sme zvyknutí robiť. Čo potrebujeme, to si dopestujeme".
Ďakujem Jogimu za pozvanie na festival, za možnosť zahrať si s výborným orchestrom, za pozitívnu energiu a za debaty trvajúce dlho do noci. Ozaj, ďakujem aj za príbehy ktoré mi vyrozprával zvonár Chrámu Božieho v Padine o „košave", o hraničiaroch, o kopaní studní a o mletí vody. Áno, v Padine sa voda mlela, ale o tom viac nabudúce.
Autor: Ing. Eduard Miškuf