Keď sa Slovák vyberie do sveta, často si so sebou nesie okrem „uzlíčku s maminými buchtami" aj niečo, čo mu bude pripomínať domov. V prípade Martina Takáča, ktorý pracuje na univerzite v meste Dunedin na Novom Zélande, to boli tradičné hudobné nástroje - podpolianske gajdy, koncovky, pastierske píšťalky.
„Fujaru som nebral - zdala sa mi do lietadla priveľká. Nakoniec som však bez nej dlho nevydržal a začal som plánovať, že si ju tu vyrobím. Fujary a píšťalky som na Slovensku vyrábal už dlhšie, takže technológiu poznám, ale problém bol, kde vziať vhodné drevo a najmä nástroje. Opäť pomohla muzika - vďaka gajdám som tu spoznal veľa skvelých muzikantov aj výrobcov a jeden z nich, výrobca gájd a historických fláut maďarsko-ukrajinského pôvodu, mi poskytol svoju dielňu. Mal som to šťastie, že som našiel odumreté drevo - bazu, ktoré nebolo treba dlho sušiť, takže po pár mesiacoch som sa mohol pustiť do práce. Pri vŕtaní dreva bolo treba trochu improvizovať, ale nakoniec 180 cm dlhá fujara v ladení G dur (skladacia, z troch kusov) uzrela svetlo sveta."
Po prvý krát ju prezentoval na minikoncerte zameranom na históriu hudobných nástrojov v jednom z miestnych kostolov. Bolo to pravdepodobne najjužnejšie a najvýchodnejšie fujarové vystúpenie na svete - Dunedin leží na 45 stupni južnej šírky a 170 stupni východnej dĺžky, takže z obývaných oblastí je južnejšie už iba spodok Patagónie a východnejšie pár tichomorských ostrovov.
„Prezentoval som tu naše tradičné hudobné nástroje a kultúru viackrát - väčšinou v rámci koncertov starej hudby, ale tiež v miestnom folkovom klube. Vždy sa to stretlo s veľkým ohlasom a záujmom, zdá sa, že naša hudba oslovuje ľudí svojou živosťou a emocionálnosťou."
Paradoxne, gajdošov je v Dunedine možno viac ako na celom Slovensku. Väčšina starousadlíkov má škótske či írske korene, v meste je niekoľko gajdošských zoskupení aj gajdošská škola. Avšak rozšírený je iba jeden konkrétny typ škótskych gájd - Great Highland Bagpipes a mnoho ľudí ani netuší, že existuje veľa rozmanitých gájd mimo škótskej kultúry. Zaujímavosťou je, že škótske gajdy najčastejšie nehrávali do tanca, ale do boja, regiment mal svojich gajdošov, ktorí hrali za pochodu. Mnohé dnešné vystúpenia tunajších gajdošov odrážajú tento fakt (uniformy, bubeníci, pochodovanie). Martin najbližšie vystúpi v rámci Škótskeho Týždňa a Festivalu keltských umení ako živý príklad gájd, ktoré nemajú škótsky pôvod.
„Keď som bol pred pár rokmi na Koliesku v Kokave, najviac ma oslovili vystúpenia Slovákov, ktorí momentálne žijú a pracujú v cudzine, napr. slovenský folklórny súbor z Londýna. Ich vystúpenie malo pre mňa najviac "šťavy", najviac do toho vkladali srdce. Dnes už tomu dobre rozumiem - až v cudzine som spoznal, aký poklad doma máme - naše tradície, naše piesne - je to niečo, čo ma tu v ťažkých chvíľach drží nad vodou."