Alebo zamyslenie sa nad skúsenosťami posledných dvoch rokov.

Folklór v Turci nebol nikdy extra na výslní oproti tradične známym a preferovaným regiónom, ako Podpoľanie, Horehronie, Myjava, Zemplín, Šariš, Liptov či Spiš. Udržiavať turčianske tradície sa snažia martinské folklórne súbory Turiec a Fatran, v posledných rokoch aj Lysec z Belej so svojim detským súborom Beľanček, ale aj dva detské folklórne súbory v Martine. Aj napriek úsiliu nie je situácia ružová. Niekde sú to problémy s priestorovými podmienkami, niekde organizačné a v neposlednom rade trápia jednotlivé súbory najmä problémy personálne - teda nedostatok tanečníkov. V dvoch detských folklórnych súboroch to na také mesto, ako je Martin, nie je ani vidieť, ale dosť viditeľné je to vo veľkých súboroch. Je to čiastočne zapríčinené aj tým, že študenti skončia strednú školu a odchádzajú na vysokú školu do iných regiónov, ale keby bolo tanečníkov v jednotlivých súboroch viac, určite by časť z nich zostala v Martine a mohla sa venovať prezentovaniu tradícií ďalej.
Tak som si povedal, že skúsim pomôcť aj svojou systematickou prácou, a že je treba začať u tých najmenších - v materských a základných školách nie v meste, ale na vidieku. V rámci niektorých mimoškolských vzdelávacích aj voľnočasových inštitúcií sa rozbehla spolupráca v niekoľkých okolitých obciach, čo je celkom potešiteľné. Ak ide človek do veci s veľkým nadšením, niekedy býva aj sklamaný. A stalo sa mi to presne tam, kde som to najmenej čakal. V obci Sklabiňa ešte funguje folklórna skupina a snaží sa udržiavať a prezentovať tradície obce, čo pred pár rokmi vyústilo aj k vydaniu CD nosiča s názvom „Hej, pod zelenou horou". Čo je však na škodu veci, nik mladý sa do skupiny nehrnie. Po pozitívnej skúsenosti v obci Valča, kde sa mi podarilo po rokoch obnoviť činnosť detského folklórneho súboru Pramienok, pri základnej škole, som si povedal, že v rámci svojho voľného času to isté skúsim aj v Sklabini. Veď aj zázemie folklórnej skupiny tu je a môže mi uľahčiť prácu s deťmi. Oslovil som teda riaditeľku sklabinskej základnej školy, nech spropaguje medzi deťmi možnosť tancovať v tanečnom krúžku zameranom na ľudový tanec. Po týždni som sa prišiel opýtať na výsledok a ostal som ako obarený. Prihlásili sa dve deti! To som naozaj nečakal. Bola to moja prvá negatívna skúsenosť so záujmom o ľudový tanec a o folklór. Rozmýšľal som nad tým, prečo len tak málo? Čas plynul a ja som sa venoval iným deťom a pri reakciách niektorých z nich s úvodným nadšením a jeho postupným opadávaním som si povedal, že už asi viem, kde môže byť príčina. A postupne ma aj ďalšie prichádzajúce okolnosti utvrdzovali v mojom úsudku.
Príčina je v prvom rade v rodine. Teraz si poviete, že prečo v rodine a čo to tu píšem. K tomu, aby deti získali pozitívny vzťah k folklóru a tradíciám, nie je zo strany rodičov treba tak veľa. Stačí, aby povedali dieťaťu, ktoré sa prihlásilo samo alebo ho prihlásili rodičia, že to, čo sa učí v takomto kolektíve je pekné, dobré a že mu to do života veľa prinesie. Nie nútiť, nie presviedčať, len utvrdiť, prípadne vysvetliť, že oni na to nemali príležitosti, ale že ich deti majú. Vyplýva z toho nasledovné: pokiaľ by bola venovaná v rodine väčšia podpora aktivitám okolo našich tradícií a folklóru, viac detí by chodilo na krúžky ľudových tancov, či do detských súborov. Menej detí, ktoré sa do týchto krúžkov prihlásilo, by bolo deprimovaných z posmechu svojich spolužiakov (najmä u chlapcov), že sa snažia priučiť sa tradíciám, naučiť sa lepšie hýbať a neprepadnúť do veľkej miery trendovým záležitostiam zo zahraničia. Rodina je také prvé zázemie, kde sa deťom môže vštepiť láska k tradíciám alebo aspoň ukázať správnosť rozhodnutia venovať sa folklóru.
Po rodine nasledujú predškolské a školské zariadenia. Pani učiteľky sú druhým veľkým faktorom, ktorý dokáže ovplyvniť deti v ich budúcom rozhodovaní, najmä pani učiteľky v materských školách. Osobne sa stretávam s tromi základnými typmi. Sú učiteľky, ktoré aktívne vedú deti k láske k ľudovej piesni a tradíciám (väčšinou sa nejakým spôsobom sami angažujú alebo angažovali vo folklóre), niektoré to majú aj v poslaní samotnej škôlky v rámci vzdelávacích programov k regionálnej výchove. Druhú skupinu tvoria pani učiteľky, ktoré sa až tak nevyznajú, ale dokážu viesť deti smerom k láske k tradíciám alebo sú tomu nápomocné pri krúžkových činnostiach. No a tretia skupina je tá, ktorá tradície apriori zavrhuje. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že pokiaľ pani učiteľky podporujú snahy viesť deti k poznávaniu folklóru, aj ja mám potom uľahčenú robotu. S deťmi sa vtedy jednoducho lepšie pracuje. Aj pani učiteľky v základných školách by mohli viac pomôcť, najmä na hodinách hudobnej výchovy. Možno len výzdobou nástenky v hudobnej triede venovanej tradičným ľudových hudobným nástrojom a povedzme aj spestrením hodín hudobnej výchovy malými výchovnými koncertmi s rozprávaním o tradičnej ľudovej kultúre. A že to naozaj funguje sme vyskúšali s jednou pani učiteľkou na jednej martinskej základnej škole. A to priamo so štvrtákmi (vraj) v najhoršej triede čo sa týka správania. Po skončení hodiny hudobnej výchovy, na ktorej som predstavil žiakom tradičné ľudové hudobné nástroje, sa našli niektorí chlapci, ktorí sami prejavili záujem o to, že by si chceli na týchto nástrojoch zahrať. Pani učiteľka mi neskôr povedala, že túto triedu ešte nevidela 45 minút v tichosti pozorne pozerať a počúvať. Takže aj toto môže byť jedna z ciest. Stačí, aby pani učiteľky mali sami záujem o danú vec a prejavili trocha viac tvorivosti.
V neposlednom rade sa dostávam k najväčšiemu propagátorovi našich tradícií a to sú naše verejnoprávne médiá. V tejto oblasti úplne zlyhali a v tomto trende pokračujú už pekných pár rokov. Jediné, čo ešte z folklóru pretrváva v televízii je folklórna hitparáda „Kapura", a pokiaľ nebeží „športová olympiáda", tak na dvojke sa po obede môžete stretávať s reláciami venovaným nášmu hmotnému i nehmotnému kultúrnemu dedičstvu. Aj tak si osobne myslím, že je to málo a že by z bohatého archívu našej verejnoprávnej televízie mohli po sebe bežať aj dva dokumenty. Napríklad jeden venovaný tradičnej hmotnej kultúre a druhý nehmotnej.
Kde teda začať? Na prvom mieste doma, v rodine. A naozaj stačí málo - len pozitívne slovo a nezavrhovať naše tradície ako niečo staré a netrendové. Deti si neskôr sami budú môcť vybrať svoju cestu, ale netreba ich odrádzať už na začiatku, kedy sa s nimi dá ľahšie pracovať a vypestovať hlbší vzťah k tradičnej ľudovej kultúre či folklóru. Ale ako sa dostať k rodine, aby správne motivovala deti? Tu by mali zohrávať veľkú rolu práve masmédiá a motivovať najmä rodičov k pozitívnemu vzťahu k našej kultúre. Kruh sa uzatvára. Rodina - deti - médiá. To čo môžeme ovplyvniť my sami, tam sa treba snažiť /priama práca s deťmi), lebo nakoniec sa nám podarí možno dostať aj tam, kde priamo zasiahnuť nevieme ( k rodičom). Žiaľ verejnoprávne médiá ovplyvniť priamo nevieme, ale máme priestor inde a tam treba vyjadriť svoj názor.
Tak dúfajme, že sa nám naša práca bude dariť a že ten entuziazmus, ktorý v sebe máme tak skoro nevyprchá.