Goralčina je dialektom, ku ktorému môžeme pristupovať vážne i s úsmevom. Zaujímalo nás preto, ako vnímajú Goralčinu Gorali žijúci na Orave pod Babou horou, či zažili vďaka tomuto dialektu úsmevné nedorozumenia.
Ivan Matis, kultúrny referent obce Oravská Polhora a vedúci gajdošskej ľudovej hudby Goluska:
Goralčina je v našom regióne pomerne zaužívaným nárečím najmä u starších ľudí. Mladšia
generácia už nebola k tomuto nárečiu vedená - česť výnimkám - preto zaznamenávame
pokles goralského hovoreného slova. Používa sa, no u detí zriedka. Viac je zaužívaná
slovenčina najmä z praktického hľadiska - aby sa deti vedeli lepšie začleniť do spoločnosti,
aby nielen medzi svojimi vrstovníkmi v škole, ale všade kam pôjdu, neboli ako "negramotní ".
Nemôžem však povedať, že vymiera, pretože existuje snaha aj zo strany rodičov o to, aby sa
zachovala.
Goralčina sa mi páči, mám k nej pozitívny vzťah. Súvisí to i s tradíciami a folklórom, ktoré sú mi veľmi blízke podobne, ako prekrásna goralská hornatá oblasť. Ja osobne používam nárečie podľa potreby. Mám jednu peknú príhodu. Poznám ju síce len z rozprávania, ale často ju rozprávam s úsmevom. Pretože keby ste ju počuli, nevedeli by ste o aký jazyk ide, keďže jej výslovnosť, jej znenie, je podobné angličtine: Prišla jedna pani do obchodu a rozhovor s predavačkou znel: „Jes syr?“ - „O jes.“ - „Haf mi tu dej pul.“
Eva Kurjaková zo Zubrohlavy, kronikárka, zostavovateľka monografií viacerých oravských obcí:
V Zubrohlave sa nehovorí goralčinou, s výnimkou rodákov z goralskej oblasti. Tí však
goralčinou komunikujú len medzi sebou pri vzájomných stretnutiach. Používala ju napríklad
moja mamka pri stretnutiach s bratom z Rabče. Keď sa naše mamy vydali do slovensky
hovoriacej obce, prispôsobili sa, a ani jedna svoje deti po goralsky nenaučila. Goralsky sama
rozumiem dobre, ale hovoriť neviem.
Keď som kedysi pracovala v ZTS Námestovo, pracoval tam človek, ktorý hovoril len po goralsky a slovenčinu nepoužil ani náhodou. Volal sa Jano Glovaťák. Bol to figliar a rád využíval rovnako znejúce slová, ale s iným významom. Raz prišiel do bufetu a opýtal sa bufetárky: „Jake moče kolociky?“ Bufetárka aj ostatné ženy ostali veľmi pohoršené, až kým im okolostojaci Gorali nevysvetlili, že sa pýtal: „Aké máte koláčiky?“
Či a do akej miery využívajú školy goralské slovníky, to neviem. Náš zubrohlavský dialektický slovník používajú bežní ľudia skôr pre pobavenie. Myslím si, že goralčina je osobitý jazyk Goralov v slovensko-poľskom pohraničí a bolo by dobré, keby takým aj ostal. Lebo niektorí Poliaci tvrdia, že Gorali sú Poliaci a stretla som sa s veľmi pohoršenými reakciami slovenských Goralov, keď to počuli. Gorali na Slovensku sa jednoznačne cítia byť Slovákmi s goralským nárečím.
Miroslav Tropek z Rabčíc, vedúci detskej folklórnej skupiny Mladý Heligón:
V našej obci už goralčina vymiera, hlavne u mladých. Vnímam to tak, že po niekoľkých
rokoch celkom zanikne. V Rabčiciach som nepočul žiadne deti rozprávať sa goralčinou.
Môžem však potvrdiť, že deti goralčine rozumejú, a to vďaka rodičom alebo prarodičom.
Môj vzťah ku goralčine je kladný, dodnes hovorím s mojimi rovesníkmi po goralsky.
Nás ešte goralčinu učili rodičia, slovenčinu sme sa učili potom v škole. Pamätám si, že
keď sme boli s mojim kamarátom ešte malí chlapci, chodil k nám jeden náš kamarát z
Nitry a ten po goralsky vôbec nevedel. Preto ak sme ho chceli v niečom oklamať, alebo
povedať o ňom medzi sebou niečo zlé, tak sme to hovorili po goralsky, aby nám nerozumel.
Vediem a učím skupinu detí s názvom Mladý Heligón. Keď prídeme na nejaké vystúpenie
ďalej od Oravy a začneme po goralsky spievať, ľudia len otvárajú ústa, lebo nárečiu
nerozumejú. Hneď musíme zahrať niečo slovenské, aby nám porozumeli. Vždy sa nás
pýtajú, čo je to za nárečie lebo Poľščina to nie je, iba sa jej to podobá. Preto im vždy
vysvetlíme odkiaľ sme. Deti, ktoré hrajú v Mladom Heligóne učím hrať a spievať i
goralské piesne a nemajú s nimi žiaden problém.