Jedným so špecifík hornej Oravy sú goralské nárečia, ktoré sa zachovali až dodnes a to aj v obci Rabča. Goralské nárečia sa nevyvíjali izolovane od slovenských nárečí, naopak, vyvíjali sa v tesných kontaktoch s nimi. Vývin goralských oblastí a goralského etnika tvorí súčasť dejín Slovenska a slovenského národa. Historické okolnosti vývinu goralských regiónov viedli k tomu, že goralské obyvateľstvo má slovenské národné povedomie, hoci jeho dialekt má zreteľný poľský základ.
Anton Habovštiak v knihe Oravské nárečia (1965), rozdelil hornooravské nárečia na: čimhovsko - zábiedovské alebo oravické, námestovské, trstenské, a jasenické. Obce za Námestovom podľa A. Habovštiaka patria do Bielej Oravy. Goralské nárečia z oblasti Bielej Oravy sa zachovali najmä v obciach Mútne, Novoť, Oravská Lesná, Oravská Polhora, Oravské Veselé, Rabčice, Zákamenné, a tiež v Rabči. Ponúkame Vám preto malú úsmevnú ukážku Rabčianskej goralčiny:
Rabča - Skond še vřeno to mjano nasej džedžine to aňi džiš nevje ňik povjedžeč. Daktoři
ucoňi ľudže rozmešľaľi nad tem, ze džedžina še volo ze staroslovjenskjego rjabina, räba co
znameno jařembina – skorusa. V džedžine še gvařilo i vo povješči, ktoro zapisol v kroňnice
farňošči faror jan kecera, ze v casoch nojvjengsej bjedy a glodu bel šoltesem dajaki ranďa,
a ze še mu jus pře panuf nechčalo vebjerač daňe, nechol džedžine tak a sel džešig do slavon.
Ani nevjem dže to vtede belo, ale ze v podzomku go zastaveli paňi, ze dže idže, no to
vjem im pořondne nakľon, povjedžol im, ze idže vjeľkemu vojsku napřoči, tak še go zlenkľi
i ugvařiľi, vručiľi go nazod a ze doň juz ňemuši vjencej vebjerač. Jako jesce inac volaľi
rabcanov, to nevjem, aľe doňedovna nos přezevaľi rakušaňe a to přeto, že duzo chlopuf
z rabce robe v rakusku.
Rabčice -V Rabce v Gaceľu je križovatka drug a tu še vodbocuje na daľso džedžine –
Rabcece. Z tejtu džedžine pochodži i jeden ze znomeg ľiterarneg vosobnosči – Milo Urban.
Bel ňje ľen spisovaťeľem a novinařem, aľe i dobrem gubjařem a mjol rod dlugje špacerki
v ľeše. Rabceconuf jesťe i džiš přezevajo sevorňice a ze to mo čošig spulecňe s pašovoňim
kuňi cez graňice vot Poľokuf. Je vo ňig tako špjefka: „Rabcicone sevorňnice, zjadľi kuňa
na graňice, jesce jim to belo malo, zjadli koče co zdechalo.“ No, na ňig doš břitko špjefka!
Oravská Polhora - V pulufce vjerchu Babjo gure bela zalozono Polgora. Ňeskoři je
zaceňi volač Oravska Polhora. Ľudže, co tam rombaľi ľas juz nevlodaľi verombač calo Babe
gure, dušli ľen do pulufky a tak še džedžina zacena volač Polhora. Pod Babom gurom beli
i kompjele a je tam i znomo gajovňa, dže rod chodžul znome basňik Hvjezdoslaf. Pjekno
přiroda dovokola, gojny, co tam bevol ze svojom babom go navjedľi na napisaňje jego
Hajnikovau žene. Pulgorcuf jeste volajo i garľačoce, to asi přeto, ze še nevjedzo fajňe chovač
a vsendže še voščongajo, jak obe belo sečko ig.
Autorky: Oľga Gluštíková ml., Iveta Brišová, Oľga Gluštíková st.
Obrázky sú použité z web stránok prezentových obcí.
Zobraziť Mapu Oravy na väčšej mape