Niektoré články pre Vás zverejňuje, ale aj ľudové pesničky z archívu rádia a rozprávky pre Vás vyberá a hrá náš najmilší redaktor a moderátor Janko Hraško ;).
Medzi slnovratné zvyky patrí pálenie Jána. Robí sa to na sviatok Jána Krstiteľa 24. Júna. Oproti tomuto sviatku má slnovrat dozadu dvojdňové posunutie. Na deň 21. júna je vlastný slnovrat a vtedy je i najdlhší deň roka.
Bývalo od nepamäti, že tento deň (24. júna) kládli ohne na vyvýšených miestach (vŕškoch, pahorkoch) alebo i len na krížnych cestách. Ohne sa kládli vo večerných hodinách a pálením suchého dreva vznikali veľké vatry ohňa. U nás pálili Jána na Turniskovom brale. Po jeho zarastení krami, pália Jána na pahorku Štít a niekedy aj na vŕšku Hôrok. Najstaršie záznamy o Jánskych ohňoch sú Muránske artikuly z roku 1585, ktorými sa zakazovalo kladenie ohňa (pozri Horváthová, E.: Rok vo slovenských zvykoch nášho ľudu str. 218 - 228). V nasledujúcich storočiach sa striedali zákazy a povolenia pálenia Jána.
Tento zvyk sa zachoval aj u nás na dolnom Liptove (Hubová, Švošov, Stankovany, Ľubochňa) a každoročne sa opakuje. Už v tento deň za vidna si pripravia mládenci drevo, aby ho mohli po zotmení večer zapáliť. Na tieto stretnutia prichádzajú nielen mládenci, ale ja dievky. Pri vatre bývalo vždy veselo a vo veršoch spevom podrobili každého mládenca a dievku úsmevnej kritike v prekáračkách. Boli to žartovné ľudové piesne, ktoré sa už oddávna opakovali. Boli aj takí speváci a speváčky, čo ich pohotovo vymýšľali. Ak nebola vatra veľmi veľká, tak ju preskakovali, a to nielen mládenci, ale aj dievky. Mať oškvŕknuté obočie a vlasy nebola zvláštnosť.
Smutné je, že na pálenie začali používať staré pneumatiky áut. Stráca sa vôňa horiaceho dreva a znemožnilo sa jeho preskakovanie. Niekedy pálenie trvalo do neskorej noci. Jánskych piesní bolo mnoho, ale ich nespievaním upadajú do zabudnutia a stráca sa lyrika našej bývalej spevnej mládeže. Pre potešenie predkladám niektoré z nich v gombášskom nárečí: