Kto by nepoznal piesne ako sú Ach, oravské vrchy..., či Na kamenečku sedela..., ale aj dobre známu svadobnú odobierku z Oravy Zbohom ostávajte..., ale i viaceré rozhlasové relácie, spomedzi ktorých sa najviac vyníma cyklus venovaný ľudom z horských osád a ich životom Hory, ľudia a pieseň, k tomu ešte treba pridať nespočetné množstvo verejných koncertov a nosičov s prekrásnymi ľudovými piesňami. To je azda len malý prierez umeleckej práce, ktorú za mnohé roky vykonala vynikajúca interpretka ľudovej piesne, ale i etnografka a dlhoročná rozhlasová redaktorka Darinka Laščiaková.
Práve Darinke Laščiakovej patril včerajší večer ( 31. októbra) v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde si prevzala Cenu Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia, ktorá vznikla pred rokmi na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa a jej iniciátorom sa stal profesor Jozef Leikert.
Darinka Laščiaková sa vie do ľudovej piesne započúvať, pochopiť jej tému a filozofiu, a interpretáciu dokonale precítiť. Priazeň poslucháčov si získala predovšetkým lyrickými piesňami, ku ktorým má mimoriadne hlboký vzťah. Pri svojej práci sa neustále vracala a vracia k stálemu a najčistejšiemu prameňu svojho umeleckého majstrovstva – ozajstným ľudovým tvorcom a interpretom ľudových piesní. Veľkú radosť pociťuje najmä vtedy, keď sa môže pred divákov postaviť v kroji a potešiť ich ubolenú dušu piesňou, ktorá je v jej podaní neopakovateľná.
Laščiaková veľmi rýchlo vycítila krásu a pravdivú výpoveď ľudovej piesne. Počas svojich ciest rozhlasovej redaktorky spoznávala ľudí a s veľkou láskou, pokorou a trpezlivosťou počúvala ich životné príbehy, ktoré mnohokrát rozochveli dušu. Vedela pochopiť život a jeho odraz nachádzala v textoch ľudových piesní.
Popri svojej redakčnej práci sa jej naskytlo mnohé z piesní, ktoré si priniesla z terénu i nahrať a viaceré z nich si našli miesto na rôznych nosičoch, ale i v jej reláciách. Svoje spomienky na redaktorskú prácu zhrnula i do knihy Život s piesňou, ktorú svojimi ilustráciami obohatil i slovenský ilustrátor, maliar a vydavateľ Milan Stano.
Za svoju prácu získala mnohé ocenenia, z ktorých spomeňme aspoň niektoré. Laščiakovej bol udelený v roku 1975 titul zaslúžilá umelkyňa, v roku 1989 získala Zlatý mikrofón, v roku 1996 Cenu Pavla Tonkoviča, v roku 2001 jej bolo udelené ocenenie Krištáľová pyramída a v roku 2010 získala prestížne ocenenie slovenských osobností za celoživotné dielo Krištáľové krídlo.
Celé jej dielo je presiaknuté láskou a úctou k domovu. Odraz domova vidíme v celej tvorbe, ale i živote Darinky Laščiakovej, i vo chvíľach keď na človeka prišli rôzne životné búrky mohla sa naň spoľahnúť. Vidíme, že na svete je ešte veľmi veľa ľudského dobra a múdrosti. Naša Darinka, ako ju volajú jej priatelia, je jedna z tých, ktorí sa snažili toto dobro a múdrosť hľadať a prostredníctvom svojej práce odkrývať poslucháčom. Práve tým si získala mnoho obdivovateľov, to všetko umocnila jej dobrota, skromnosť pokora a láska, ktorá z nej pri každom stretnutí priam sála. Vážne si, že medzi nami žijú práve takí, ktorí si ctia duchovné hodnoty, medzi ktoré nepochybne patria aj ľudové piesne. Z ich úprimnosti a pravdivosti sa môžeme veľa dozvedieť o našom národe, presne tak, ako z iných, tiež vzácnych duchovných či historických prameňov.
Pri svoje práci mala a má Laščiaková ustavične na mysli slová Andreja Kmeťa: „ Držme sa reťazí, čo ukovali ruky našich predkov a prikúvajme nové ohnivká na našu starodávnu reťaz.“
Spolu s Darinkou Laščiakovou si v tento slávnostný večer Cenu Pavla Straussa prevzali básnik a prekladateľ Viliam Turčány, svetoznámy scénograf Jozef Ciller a herečka Božidara Turzonovová, ktorí tiež nemalou mierou prispeli k šíreniu kultúry.
Súčasťou slávnostného odovzdávania cien bolo aj vystúpenie vynikajúceho husľového virtuóza Dalibora Karvaya, speváka Marcela Palondera a skupiny Javory s Hanou a Petrom Ulrychovcami. Slávnostný večer slovom sprevádzali Jarmila Hargašová-Lajčáková a Jozef Šimonovič.
Miriam Gažová, etnologička
Foto 1: Naša Darinka ( 2011)
Foto 2: Radosť z piesne ( 2009)
Fotografie pochádzajú z archívu M. Gažovej