"Na svätého Mikuláša už je celá zima naša".
Cirkev určila v deviatom storočí 6. december za deň svätého Mikuláša, pretože Mikuláš, ktorý pôsobil v štvrtom storočí ako biskup v Mire, v Malej Ázii, si nevšednou obetavosťou a zmyslom pre spravodlivosť získal obľubu v najširších vrstvách obyvateľstva.
Na deň Mikuláša chodili trojčlenné skupinky, pozostávajúce z Mikuláša, čerta a anjela. Návštevovali domy, aby odovzdali deťom sladkosti, ktoré rodičia prene pripravili. Čert sa obliekal do kožucha vyvráteného naruby, anjeli v mnohom prípomínali postavy Barbory alebo Lucie, kým Mikuláša v dlhom kožuchu, s fúzmi a bradou bolo možné identifikovať podľa berly a mitry zhotovenej s papiera.
Po domoch chodievali štyria mládenci. Jeden z nich s papierovou biskupskou čiapkou a v ruke s berlou vystupoval ako Mikuláš, ďalší dvaja v dlhých bielých košeliach boli anjeli, čert mal ako obvykle dlhý čierny srsťou von obratený kožuch prepásaný reťazou a na nej zvonce.
Na priadkach sa zastavili rad-radom pri každom dievčati. Dievča si musela pred nimi kľaknúť a modliť sa:
"Mikulášku, môj milý, daj mi muža v tej chvíli, aký bude taký bude, len nech navždy môj bude".
Na Mikuláša opäť vystupovali do popredia obavy pred strigami a škodlivými nadprirodzenými vplyvmi vôbec, v dôsledku čoho sa ženy ráno zdržiavali doma. V tento deň nešili, nepárali perie a nepriadli. Chlapi sa bali ísť do hory, aby ich neprivalil strom, alebo nestihlo iné nešťastie. Tam kde dievčatá nerealizovali ľúbostné čary na Ondreja, urobili tak na Mikuláša.
Zdroj: Zvyky a tradície na Slovensku
Spracovala: Ľudmila Hricková
Foto: Galda Levente