3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Články  >  Z dolnozemského denníka I.
Z dolnozemského denníka I.

Ohodnoť článok hráškami


(10/10 hráškov, hlasovali 5 )

Renáta Hrašková (krsna)

krsna Som tá, ktorej prebehnú zimomriavky pri tónoch fujary, ktorej stečie slza pri štátnej hymne a ktorej sa srdco rozbúcha, keď sa ukážu tatranské štíty.

Z dolnozemského denníka I.

13. 08. 2013

Je čas letných prázdnin, čas dovoleniek a cestovania za oddychom. Aj my sme si povedali, že toto bude ten správny čas pozrieť sa za hranice všedných dní a vycestovať v ústrety novým zážitkom. A tak sme všetko naplánovali, vyhľadali ten najsprávnejší termín a vyrazili na cesty. Vyrazili sme po stopách relácie „Z kuchyne dolnozemských Slovákov“. Keď ma pred rokom napadla myšlienka spracovať vo svojej relácii tematiku našich krajanov na Dolnej zemi, netušila som vtedy, do akých rozmerov sa moja snaha rozšíri.  Za ten čas som získala nielen nové poznatky o jednotlivých slovenských dedinách vo Vojvodine, ale čo je ešte cennejšie – získala som veľa nových priateľov a známych. Niekedy sa nám zdá, že internet je „zabijak času“ a mnoho ľudí zaznáva túto novodobú technickú vymoženosť. Ale keď si pomyslím, koľko informácií som získala, koľko ľudí spoznala a koľko ľudí počúva vďaka internetu naše vysielanie ... Nie, nie. Ja volám : Nech žije internet!

 

Poďte teda aj vy s nami zažiť úchvatných desať dní, ktoré naši priatelia vyplnili pestrými zážitkami a bezvýhradnou starostlivosťou. Poďte s nami nakuknúť do života Slovákov žijúcich vo Vojvodine.

 

Deň prvý – Stará Pazova

 

Predpoveď počasia na všetkých televíznych a rozhlasových kanáloch predpovedala na tie dni napodiv to isté – tropické horúčavy. Ani to nás neodradilo od toho, aby sme v mapách naštudovali celú 5 – 6 hodinovú cestu do Starej Pazovy. Riadne sme sa na všetko povypytovali, vybavili sa tekutinami, občerstvením, skontrolovali klimatizáciu v aute aj cestovné doklady. Zabaliť dostatok vecí pre štvorčlennú rodinu býva niekedy problém. Najmä vtedy, keď dvaja najmladší členovia sa dokážu zrichtovať za pár minút a keď aj kroje sa nezmestia len tak do malej príručnej tašky, ale zaberú dva samostatné kufre, nehovoriac o pastierskych hudobných nástrojoch. To si potom hovoríte, či ste nemali rovno kúpiť malý nákladiak miesto auta, ktoré vám stojí v garáži. Ale všetko sa dá, keď je vôľa a my sme konečne vyrazili na cesty. Čakali sme, že vzhľadom na malé deti budeme musieť urobiť cestou minimálne dve zastávky, ale vonku bola taká horúčava, že ani v tieni sa nedalo čakať ani to najmenšie  osvieženie. Ale musím povedať, že z môjho pohľadu cestujúcej mamy sme v Maďarsku mohli na diaľnici zastaviť v podstate kdekoľvek, pretože každú chvíľu nám značky hlásili odpočívadlo alebo čerpaciu stanicu. Jednoducho komfort. V momente, keď sme prekročili maďarsko-srbskú hranicu, komfort už sa nezdal tak veľký. Prišli sme do iného sveta a naše dojmy sa neskoršie potvrdili nielen našim poznávaním tejto krajiny, ale najmä rozhovormi s ľuďmi, ktorí v nej žijú. Ale o tom možno neskôr. Teraz som si spomenula na vetu, ktorú mi niekto napísal pred naším odchodom do Vojvodiny : Nečakajte žiadne hory – je to samá rovina, rovina a rovina. Najvyšší kopec je slnečník.... A tak v momente, keď sa mi zazdalo, že v diaľke okolo Nového Sadu vidím kopce, myslela som, že to možno oblaky a hádam aj zaprší . A ono nie – žiadne slnečníky ani mraky, ale také malé Malé Karpaty. A už schádzame z diaľnice a Stará Pazova nás víta. Už pri prvých domčekoch pozorujeme, že pôvodná architektúra tu je zastúpená v nezanedbateľnej miere a my veru nevieme, kam skôr pozrieť. Ale museli sme sa sústrediť na cestu, pretože keď ste niekde prvý krát, nuž aj telefonovať musíte, aby vám domáci poradili, kade ísť, lebo navigácia nestíha.

 

Nakoniec sme predsa len zaparkovali  pred sympatickým domčekom na Šafárikovej ulici a Zolnajovci nás vítajú s otvorenou náručou. Štyridsať stupňové teplo dospelých zaháňa do chládku domu, ale omladina musí preskúmať nové „teritórium“, čiže zistiť, kam všade sa dá vyliezť a či netreba prevetrať aj kúty, kam nikto nevkročil za celý dlhý rok. Ale aspoň sme zistili, kam treba vystavať zábrany ak chceme mať za tri dni nášho pobytu v Pazove aspoň trocha kľudu a najmä istotu, že deti sa nezrania. Domáce štvornohé obyvateľstvo tiež veľmi rýchlo zistilo, že prišli malí „votrelci“, ktorí majú radi zvieratká a tie sa pred nimi schovajú len veľmi ťažko. Napríklad náš malý Števko sa okamžite skamarátil s domácim psíkom a keď sme ho v priebehu ďalších dní kedykoľvek hľadali, zaručene sme ho našli pri „kucíkovi“. Dokonca si títo dvaja noví kamaráti povedali, že bývať v jednej búde je tiež dobrý špás a my máme v rodinnom archíve niekoľko fotografií, ktoré dokazujú, že nie je spolubývajúci ako spolubývajúci.

My ostatní sme zatiaľ ocenili dobrú a silnú kávu, voňavú bylinkovú záhradku domácej panej, či čerstvo vypálenú marhuľovicu priamo od gazdu. Áno, áno, počujete dobre – jemnučká liehovinka, ktorá zanecháva na jazyku marhuľové pohladenie. Pri večeri, keď sa podávali ťufti (fašírky) s domácim chlebíkom ( mimochodom, Anka Zolnajová pečie podľa nášho receptu!) a šalátom sme si porozprávali prvé dojmy a zážitky z cesty, ktorá trvala 5 hodín a 15 minút a keď gazdiná podávala rejteša (závin), ktorý páni zapíjali pivom značky Jeleň, začali sme plánovať program na najbližšie dni. Už vtedy to začínalo byť zaujímavé a my sme mohli len tušiť, že si nestihneme ani vydýchnuť ...

 

Na dobrú noc nám vyhrávali cvrčky svoje zri-zri-zri a možno naozaj prikazovali vínu, aby riadne dozrelo a dalo svojim majiteľom čo najväčšiu úrodu. Nakoniec nás ešte čakalo nebeské divadielko v podobe hromov a bleskov, ktoré priniesli aj očakávané osvieženie. Aspoň na niekoľko hodín.

 

Deň druhý – Stará Pazova

Čaká nás prvá pešia výprava do centra Starej Pazovy. Kontrolujem, či sú dobité batérie vo fotoaparáte a vyrážame. Nerobím si ilúzie o tom, že stihnem vidieť všetky dôležité body, o ktorých som rozprávala vo svojej relácii, dokonca s ťažkým srdcom priznávam, že asi neuvidím osobne ani všetkých svojich známych a spolupracovníkov. Ale viem, že neobanujem ani sekundu toho času, ktorý strávime tu, na Dolnej zemi.

 

Naše kroky vedú na faru miestnej Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v., pretože cirkev a viera v živote Slovákov veľa znamenala a znamená. Okrem toho sa na pôde miestnej fary a kostola písali aj dejiny nášho národa a my sme zistili, že aj keď ďaleko od svojej vlasti, Slováci tu žijúci ovplyvňovali chod dejín týkajúcich sa Slovenska ako takého. V Starej Pazove sa nachádza najstarší kostol SECAV v Srbsku, rozhodlo sa tu o založení slovenského evanjelického dištriktu, čiže o osamostatnení SECAV a bol tu aj inštalovaný prvý biskup tejto cirkvi, staropazovský rodák Adam Vereš. O tom všetkom a ešte omnoho viac nám porozprával terajší farár, velebný pán Igor Feldy.....  (Zvyšok rozprávania si budete môcť vypočuť v pripavovanej relácii na rádiu JH.)

 

Okrem toho sme nakukli aj do iných zákutí miestnej fary a dokonca sa nám dostalo tej cti, že sme na vlastné oči videli dokumenty a fragmenty slovenskej histórie, ktoré ešte ostatným zostanú nejaký ten čas skryté. Dokonca si Igor zahral aj na organe v miestnom evanjelickom kostole  a vypočuli sme si aj historku o pazovských zvonoch, ktoré za svetovej vojny zhabalo vojsko, aby z nich odlialo kanóny, ale pretože miestne zvony tak krásne a silno zvonili,  nakoniec ich dali na vežu jednej katedrály v Budapešti. A keď je dobré počasie, Pazovčania vraj ešte aj teraz počujú svoje zvony "spievať" od maďarských hraníc ...

 

V rámci poobednej pauzy sme s Ankou Zolnajovou naštartovali jednostopové vozidlá na vlastný pohon a vyrazili do ulíc zachytiť čo najviac obrázkov zo Starej Pazovy. Každú chvíľu sme zastavovali, pretože som mala pocit, že každý druhý dom si zaslúži byť zaznamenaný pre budúce generácie. Bola som fascinovaná tým, koľko pôvodnej architektúry sa zachovalo do dnešných čias. Napríklad čardák, čiže sušiareň na kukuricu, nechýbal takmer v žiadnom dvore, tak isto aj kuterak, čiže chyžka na dvore, akýsi malý domček, kde prespávali napríklad aj príležitostní hostia či nečakaní pocestní. No a nakoniec maľúvaný foraus – bočné otvorené stĺporadie. Neraz som potajomky nakúkala cez bránu, aby som si zachytila farebné vzory, vymaľované na stenách domov. Dokonca sa nám stalo, že gazda zbadal náš záujem a pozval nás do dvora, aby sme si mohli dom aj s dvorom riadne prezrieť. Anka ma povodila ulicami neulicami a veru som nakoniec ani nevedela, kde sa nachádzame. Ale videla som napríklad ulicu „učiteľskú“, „nový svet“, „potokšór“ a viem, že tu nájdete aj „prkosovo“, „dudarov“, „kertys“ či „stapavicu“ ... Tak všelijako nazývali miestne ulice.

 

Jedna z ulíc nesie aj meno hrdinu Janka Čmelíka. V Pazove sa s týmto menom stretnete naozaj často. Janko Čmelík sa narodil tu, v Starej Pazove, v chudobnej sedliackej rodine. Pracoval ako námezdný robotník. Bol členom Komunistickej strany Juhoslávie . V rodisku  pôsobil tak v legálnych, ako aj v ilegálnych organizáciách vtedajšieho komunistického hnutia. Záležalo mu na zveľaďovaní družstevníctva a mal zásluhy v tom, že vyparcelované pozemky, tzv. „zajednice“ boli rozdelené početným pazovským domácnostiam. Bol aktívnym členom Slovenskej pospolitej čítarne a istý čas pôsobil aj ako tajomník. V čítarni sa z jeho iniciatívy mladežníci, robotníci a sedliaci organizovali v boji proti režimu. Po vypuknutí vojny Janka Čmelíka zmobilizovali. Čoskoro však utiekol, vrátil sa do rodného kraja a účinkoval v prípravách na povstanie. Osobne sa pričinil o útek politických väzňov z mitrovického žalára. Založil partizánsku desatinu, a potom aj Podunajský partizánsky oddiel. V novembri 1941 padol do ustašského väzenia, kde ho týrali. Popravený bol 12. mája 1942 v Sriemskej Mitrovici. Za národného hrdinu Janka Čmelíka vyhlásili 25. októbra 1943. Pochovaný je na staropazovskom cintoríne. (zdroj: Hlas ľudu)

Na potulkách ulicami sme na každom rohu videli predavačov dyní, melónov, ktorým sa tu hovorí gerega a okrem nich ste na vozíkoch  mohli nájsť aj iné druhy ovocia a zeleniny. Dokonca sme narazili aj na tetu Anku Ďarmockú, ktorá stále ešte chodieva v tradičnom odeve aj vo všedný deň, tak ako aj mnohé ďalšie staršie pazovčanky. Keď sme sa pristavili pri tete Anke a chceli sme si ju odfotiť, rozhodila rukami, pozrela na seba a celá nešťastná povedala, že „veď je celá taká makaraká“ a že ju nemôžeme tak vymaľúvať. Ale nakoniec sa mi predsa len podarilo „ukoristiť“ zopár fotografií. Chodiť s fotoaparátom po Starej Pazove a nezachytiť aspoň jednu andiku na bicygľi alebo aj bez neho ... museli by ste byť slepí, aby ste to neurobili. Staršie ženy si tu stále zachovávajú zvyk obliekať sa do tradičného odevu a ten im nezabráni vykonávať akékoľvek bežné činnosti. Len ich občas zastihnete možno trocha „makaraké“.

 

Navečer sme sa vypravili v plnej paráde do Slovenského národného domu, kde sme mali možnosť sa zoznámiť s prostredím, v ktorom sa spolčujú miestni Slováci už od začiatku minulého storočia pri rôznych kultúrnych činnostiach. Slovenská pospolitá čitáreň, divadelný krúžok, roľnícky spevokol, dobrovoľný hasičský spolok, športový klub a od roku 1948 Slovenský kultúrno-osvetový spolok hrdinu Janka Čmelíka, ktorý má za cieľ ochraňovať slovenské etnokultúrne tradície. Výpočet všetkých odbočiek spolku dnes dopĺňa aj folklórny súbor  Klasy, detský folklórny súbor Pukance, Slovenský  ľudový orchester, Združenie pazovských žien či ochotnícke divadlo, ktoré má tu, v Starej Pazove, naozaj hlboké korene... Videli sme miestnu etnoizbu, kde sú sústredené predmety dennej potreby z prelomu 18. – 19. storočia, dokonca  aj miestny archív, kde sú uložené všetky dôležité dokumenty aj zaujímavosti. Sprievodkyňu nám robila predsedníčka Spolku Janka Čmelíka pani Ana Lepšanović a dokonca sme mali príležitosť si pozrieť nácvik tanečnej zložky Dfs Pukance pod vedením choreografky Ruženy Červenski, ktorá má za sebou už plných 55 rokov tejto činnosti.

 

Na záver dňa sme ešte okúsili, ako sa zabávajú pazovské deti pod dohľadom svojich rodičov – dopriali sme našim ratolestiam trocha radovánok v mestskom parku. Preliezačky patrili naozaj všetkým deťom. Len rodičia mali čo robiť, aby v tej záplave detí ustrážili práve to svoje a aby nikto neprišiel k úrazu. Domov sme tých našich šarvancov  nalákali až na prísľub sladkej geregy, ktorá medzitým chladila svoju dužinu vo frižideri. Pri tomto osviežení sme sa zarozprávali až do neskorých nočných hodín a ja som skoro zabudla na to, že treba stiahnuť fotografie z pamäťovej karty priamo na externý disk – veď tých fotografií bolo cez 500 ks! A tak to bude po celý náš dolnozemský pobyt ... Veď tu je čo obdivovať a zaznamenávať.

 

Pokračovanie nabudúce.

 

 

Foto : Renáta, Igor a Janko Hraškovci

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Janko Hraško Práve hrá:

VFS Torysa

Stiri sariske piesne

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV