3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Články  >  Z dolnozemského denníka II.
Z dolnozemského denníka II.

Ohodnoť článok hráškami


(1/10 hráškov, hlasovali 1 )

Renáta Hrašková (krsna)

krsna Som tá, ktorej prebehnú zimomriavky pri tónoch fujary, ktorej stečie slza pri štátnej hymne a ktorej sa srdco rozbúcha, keď sa ukážu tatranské štíty.

Z dolnozemského denníka II.

17. 08. 2013

 

Na Dolnú zem sme  neodchádzali s presným plánom čo, kde a kedy budeme robiť. Dokonca sme si nedohovárali ani žiadne schôdzky či stretnutia a už vôbec nie oficiálneho rázu. Mysleli sme si, že ostaneme v rovine súkromnej návštevy a že spoznáme  čo najviac  z krajiny, o ktorej sme dovtedy len rozprávali a poznali ju takpovediac „ z počutia“. Jediné, v čo som naozaj veľmi dúfala bolo to, že ma všade oblečú do typického odevu a že sa budem hrdiť. A hneď tretí deň nášho pobytu sa ukázalo, ako to vlastne s našou „súkromnou“ návštevou bude ...

 

Deň tretí – Stará Pazova / Slankamenské Vinohrady

Hodiny ukazovali presne 3:40, keď začali miestni operenci kikiríkať a ohlasovať nový deň. My sme ich však nebrali príliš vážne a čakali sme až na prvé slnečné lúče, ktoré nás spoľahlivo vytiahli z postele. Deťúrence hneď z pod periny vybehli na dvor a užívali si svieže ráno v spoločnosti svojich chlpatých kamarátov. A tak to bolo každé ráno ... Jednoducho leto!

Na  stole nás čakal typický miestny chlebík, ešte teplý z pekárne, mäkučký ako perinka a biely ako sneh. Nechýbala silná káva, pripravovaná v džezve. Dokonca tak silná, že ma prinútila si môj obľúbený nápoj osladiť, aj keď normálne pijem kávu bez cukru. Už pri jedle sme sa dohovárali, čo podnikneme v priebehu najbližších hodín. Bolo jednoznačné, že musíme stihnúť poobliekať ma do pazovského kroja ešte to doobedie, pretože inokedy už nebude šanca. Ale aby to nebolo len také jednoduché a fádne, Anka Zolnajová vymyslela k tejto akcii aj zaujímavú „performáns“. Veď ako by to vyzeralo, keby som sa v Pazove do sukní navliekla a nesadla potom na bicykel?? A tak sa predná chyža v priebehu niekoľkých minút zmenila na jednu veľkú krojovú izbu a do príprav sa zapojilo celé ženské osadenstvo domu. Skúseností na to ženy Zolnajky majú dosť a dosť – veď Silvia aj Ivka už od malička „derú krpce“ na javisku a mamka Anka tiež nie je žiadny „nováčik“. Okrem toho, že  ako malá tiež tancovala, neskôr  vystupovala, ako sama hovorí, v slovenskej ľudovej operete „Pekná nová maľúvaná kolíska“ od VHV  (Vladimír Hurban Vladimírov) a prejazdili s ňou kus zeme. Tieto gény a záľubu v tradičnej kultúre zdedila, dokonca je v tomto smere stále spoločensky aktívna. Okrem toho za tie roky príprav a žehlenia krojov zvládla aj zložité škrobenie spodníc a kroje dokonca aj sama šije. Na sedačke sa miesto nás teda rozložili všetky dôležité súčasti tradičného odevu, rozpálená žehlička vypígľovala neposlušné záhyby a ja som len čakala, čo sa bude diať. Najprv po mne chceli, aby som sa nasúkala do malého, úzkeho a krátkeho kúska látky, ktorý tu nazývajú rubáč (u nás cudnica). Pochybovačne som naň pozerala a vravela, že to hádam netreba riskovať, že škoda roztrhnúť a navyše na bicykel mi treba ostať pohyblivá v určitých partiách. Ale nepomohli žiadne protesty. Nádych, zadržať, nasúkať, opatrne výdych a napodiv nepočuť žiadne praskanie švíkov. Ale predstava, ako to bude fungovať na bicykli .... nuž, uvidíme. Nasleduje biele oplecko s krátkym a úzkym rukávom. Na rubáč mi uviazali bedra, čiže úzky, nazberkaný, či skôr zvlnený pás látky, riadne naškrobený a dokonca vystužený kartónom.  Aj podľa názvu možno poznať, že ho treba priviazať trocha nižšie od pása, čiže na bedrá. Tento kus odevu má veľké opodstatnenie, pretože naň sa položia dve ťažké, veľmi tuho naškrobené bedroške (spodnice), ktoré sú nazberkané, či skôr zvlnené a veľmi tuho naškrobené. Ešte za mokra sa vyžehlia až kým nie sú suché a sformujú sa valcom do vĺn. Potom sa štipcami pripnú do žiadaného tvaru a nechajú sa tak aj dva dni, aby udržali nabratie na bedry. Keby ste tieto spodnice dávali bez hore zmieneného pásu, sukne vám jednoducho spadnú na zem – neudržia sa na vás (najmä ženy a dievčatá, ktoré nemajú, s prepáčením, žiadnu „riť“, by mali naozaj veľké problémy). Čiže bedra funguje ako taký „držiak“ na sukne. Okrem dvoch ťažkých bedrošiek (kedy spodná je ušitá z 6 – 7 metrov látky a vrchná z cca 8 metrov, tak si to spočítajte ....) príde totiž  úplne navrch aj vrchnia sukňaketenka a tie, sami o sebe, niečo vážia a určite nie sú ušité z dvoch metrov látky. Keď som videla šírku svojich bokov v tomto tradičnom odeve, napadlo ma, že niektoré mladé dievčatá by isto omdleli, ak by si mali toto všetko na seba obliecť, pretože by podľa ich názoru vyzerali „tučné“. Ale, milé moje neskúsené dievčatá, ubezpečujem vás, že opak je pravdou – vyzerali by ste naozaj krásne a žensky a nie ako vešiaky na kroje.

Na záver som doplnila svoj výzor prusliakom na všedný deň, ktorý je pletený zvláštnym spôsobom, na nohy nazula vlnené kapce (pančuchy) a ponožky (ručne štrikované topánočky), na hlavu sadla šatka, ktorá bola takpovediac  spevnená tenkým molitanom, aby správne držala na hlave tvar. A potom hor sa na dvor porobiť prvé zábery a napokon sadnúť na bicykel. Naše deti, pravda, sa chceli hneď povoziť, takže sa mi povešali na riaditká a takto sme sa - ako strapec  hrozna (či skôr hrášku) - presunuli na ulicu, kde sme chceli najprv nacvičiť nasadanie na bicykel. Tento úkon ma trocha strašil. Ale nakoniec sa ukázalo, že to nebude až také zlé, a len pre istotu som urobila zopár otočiek po Šafárikovej ulici, aby som si bola istejšia. Aj susedia prišli pozrieť, čo za parádu sa to vonku deje. Nakoniec sme s Ankou vyrazili smerom do centra Pazovy. Bolo zábavné vidieť všetky tie vytiahnuté mobilné telefóny, ktoré sa nás snažili zachytiť vo svojej fotografickej pamäti. Aj v samotnom centre nás zastavovali ľudia s tým, že koho to tu Anka má a odkiaľ je ... A čo ma naozaj veľmi prekvapilo bolo to, koľko ľudí pri zvuku môjho priezviska zbystrilo pozornosť a pýtalo sa, či mám niečo spoločné s rádiom Janka Hraška. Ja týmto čo najsrdečnejšie pozdravujem všetkých našich pazovských poslucháčov!

Keď sme sa nabažili stretnutí a porobili dostatok dokumentačného materiálu, vrátili sme sa domov, aby som si mohla vyzliecť prusliak a vymeniť obyčajnú vrchnú sukňu za deľinku (čierna slávnostná sukňa) a na ruky nasúkať fodry (nazberkaný pás vystuženej čipky, ktorý sa dáva na rukáv oplecka). Samozrejme aj ketenka musela byť iná a celkový výzor doplnili šnúrke (mašličky, ktoré sa pripínajú na ramená) a hodvábne perly na krk. A mohla som sa ísť hrdiť napríklad aj na ulicu.

Ani sa mi veru nechcelo, ale z čisto praktických dôvodov som sa nakoniec z kroja vyzliekla a zbavila sa tak niekoľkých kíl odevnej nadváhy. K obedu nás čakala vynikajúca, ale naozaj vynikajúca brehovská poljovka, ktorú by som asi prirovnala k našej mrvancovej. A nemali sme ju len tak náhodou! Na podvečerný výlet sme si naplánovali práve túto vinohradnícku destináciu, takže náš obed bol akousi predprípravou na poobedie. Predtým sme však museli uspať deti, aby nabrali síl na zvyšok denného programu. Najhoršie bolo, že sme tento úkon museli stihnúť vo vymedzenom čase, pretože náš diár mal na nasledujúce hodiny naozaj pevný plán, ktorý sa nedal meniť. Ako som sa na začiatku rozpísala o našej súkromnej návšteve, skoro až ceste „inkognito“ ... týmto dňom sme sa stali verejne známymi osobami. Čo vám budem dlho vypisovať. Odišli sme do redakcie miestneho Rádia Stará Pazova, kde nás už čakala redaktorka Ana Simonivićova, aby s nami urobila rozhovor do svojej relácie. Pravdupovediac – bola som riadne nervózna, pretože na druhej strane mikrofónu naozaj nebývam každý deň a necítim sa byť natoľko dôležitou osobou, aby so mnou  niekto robil oficiálny rozhovor. Aby toho ešte nebolo málo, chvíľočku po nás do rádia dorazila aj redaktorka  Svetlana  Surová s kameramanom z RTV Nový Sad, ktorá s nami natáčala rozhovor pre vojvodinskú televíziu. Vysielanie v slovenčine môžete v novosadskej televízii sledovať vždy v piatok od 18:00 na RTV2. Takže všetko sa udialo jedným vrzom ako sa hovorí ... a skončili sme akurát včas, aby sme zastihli naše čerstvo zobúdzajúce sa deti. Narýchlo som zo seba ešte striasla trocha toho stresu z kamery a mikrofónu, pobalili sme potrebné veci na brehovský piknik, naštartovali sme auto a vyrazili v ústrety Fruškej hore. Cestou sme sledovali každý traktor či kombajn, pretože Janík a Števko sú veľkými fanúšikmi tejto techniky. A že ich tuná naozaj vidno na každom kroku – všakovakých tvarov, veľkostí aj dáta výroby. Niektoré pamätajú možno aj cisára pána.

A už nás žltá ceduľa víta v Slankamenských Vinohradoch. Keď som si kedysi dávno pripravovala reláciu o nich, bolo mi jasné, že sa sem budem musieť vypraviť aj osobne. Neviem vám to presne vysvetliť, ale Brehy (ako sa im tu hovorí) mi boli od samého začiatku sympatické. Nadmorská výška  125 až 269 metrov nad morom, cca 265 obyvateľov z toho necelých 75% Slovákov. Nádherná príroda, výborné klimatické podmienky, ticho a kľud – to sú asi tie hlavné dôvody, prečo sa na práve  tomto mieste usadili ľudia a začali tu pestovať nielen vinič, ale aj rôzne druhy ovocia. A pretože tu neexistuje vodovodná sieť, všade nájdete studne, v ktorých je kvalitná čistá voda a možno práve kvôli tejto vode má brehovská poljovka takú výnimočnú chuť. Miestni si ju totiž pripravovali práve tu, vo vinohradoch – z tunajšej vody a surovín, ktoré mali k dispozícii alebo ktorých kúsky si zaopatrené pred skazou doniesli z domova, väčšinou zo Starej Pazovy (tá je, mimochodom, vzdialená približne 15 minút cesty). A tak sme mali aj my možnosť pobudnúť na tomto mieste a vychutnať si aspoň kúsok atmosféry, popozerať si klasické aj menej klasické budárske domy, poobdivovať vinohrady aj lány obrovskej kukurice, ktorá rastie na tunajších svahoch. Naši chlapci tu boli vo svojom živle a aj na prechádzku išli bosky, čoho si všimli aj miestni a aj keď mali starosť, aby si krpci nepichli čosi do nohy, razom zistili, že sa boja zbytočne. Na našej pochôdzke sme našli aj vidlochvosta (u nás zákonom chráneného motýľa) , ktorého čosi skántrilo a koníka lúčneho, ktorému chýbala jedna noha, cvrčky nevynímajúc. Tým ale, našťastie, nechýbalo celkom nič. Okrem toho sme stretli miestnu známu postavičku. Báči Martin Beňa je naozaj neprehliadnuteľný a najmä – nedá sa nepočuť. Všetkých nás vybozkával naozaj zvesela, zaspieval nám a ani pri fotografovaní mu nezmizol z tváre večný úsmev. Rozhodol sa pre tunajšie trvalé bydlisko po tom, ako prekonal silnú meningitídu, pri ktorej mu ani lekári nedávali veľkú šancu na uzdravenie. Možno svoje urobila miestna liečivá klíma, že báči Martin už opäť veselo prežíva svoj dôchodok práve na tomto mieste a nikto si už ani nedokáže predstaviť Brehy bez neho.

Na samom sklonku dňa sme sa rozhodli, že využijeme toho, že sme na tomto mieste a odskočíme si len cez kopec na samotný breh Dunaja – do Starého Slankamenu. Výletík to bol síce krátky, ale naozaj krásny. Pomaly zapadajúce slnko dotvorilo celkový dojem z veľkej rieky, ktorá sa možno len trocha podobá tomu Dunaju, ktorý poznáme z nášho územia. Vôňa bahna a rýb, lenivo sa pohupujúce člny v miestnej Maríne, všade prítomné komáre. Jednoducho sme boli pri veľkej rieke. Silným zážitkom bola pre nás aj kolónia belorítky obyčajnej. Okolo miestnej liečebne sa točil ten najväčší kŕdeľ tohto na lastovičku podobného vtáčika, aký sme kedy videli. Trocha to pripomínalo známy horor Alfreda Hitchcocka. Hniezda mali nastavané jedno cez druhé vo veľkých strapcoch pod strechou liečebne a robili naozaj poriadny krik. Nehovoriac o biologických stopách, ktoré určite po sebe zanechávali.

Keď sme sa už dostatočne vynadívali na všetky miestne  „atrakcie“, odviezli sme sa naspäť do Starej Pazovy, aby sme si vychutnali posledný večer v spoločnosti našich priateľov. Na druhý deň nás čakal presun do Kysáča ....

Deň štvrtý – Stará Pazova / Kysáč/ Nový Sad

Ale predtým nás čakal ešte jeden dôležitý bod programu:

 Štvrtok je v Pazove jarmočný deň, takže väčšina obyvateľov sa schádza na pľaci nielen preto, aby si nakúpili ovocie, zeleninu či iné potrebné veci, ale aby sa postretávali so známymi a vymenili si zážitky za posledný týždeň. Hádam uznáte, že túto udalosť sme si nemohli nechať ujsť. A tak sme sa aj my vypravili na pľac nadýchať sa jarmočnej atmosféry.  Deťom sme uviazali na krk malé zvončeky – robievame to vždy, keď ideme medzi dav ľudí, aby sme ich počuli, keby sa chceli od nás vzdialiť viac, než je treba – ale v tej haravare, ktorá panovala na pľace, to nebolo veľa platné ... Je zaujímavé, že na nás hneď každý poznal, že sme cudzinci. Možno to bolo našimi nadmernými pastierskymi kapsami z dielne Ľuba Medveďa a možno to bolo tričkom, na ktorom bolo napísané „Milujem folklór“ cez mapku Slovenska ;-) V každom prípade sa zhovorčivé andiky dali do reči s nami pri každej vhodnej príležitosti a my sme mali možnosť vypočuť si niekoľko životných príbehov. Okrem toho sme videli tovar naozaj od výmyslu sveta a verím tomu, že niektoré tety boli natoľko schopné (či skúsené?) obchodníčky, že by nám predali aj nos medzi očami. Bolo nám aj jasné, že veľa z prítomných ľudí neprišlo na pľac ani tak nakupovať ba ani tovar ponúkať, ale jednoducho zotrvať na tomto mieste a možno si len vyfajčiť zo dve cigaretky spolu s priateľmi. Odrazu sa tu začalo aj spievať! Jeden celkom isto nadaný gitarista prechádzal od stánku k stánku, vyhrával a za drobnú odmenu dokonca aj na želanie. Odchádzali sme ohúrení, usmiati, unavení a s plnými taškami rajčín, broskýň a neviem čoho všetkého ešte ...

Doma nás čakal typický obed, ktorý sa varieval vo štvrtok, keď bol jarmok v Pazove, čiže výdatná  supa (polievka s rezancami) , rezne, krumpľe a šalát. No čo vám budem hovoriť! Hostina. Na rozlúčku. Neostávalo nám iné, len nahádzať veci do auta tak, aby sa pokrčili čo najmenej, rozlúčili sme sa so všetkými, vystískali sa, vybozkávali a vyrazili smer Kysáč. Tam nás už čakala naša Milka Berédiová s rodinou. Navigácia nás síce povodila po kraji viac, než bolo treba, ale nakoniec sme šťastlivo trafili k slovenskému kostolu, aj na úzky mostík pred domom. Deti sa vyspali v aute tak akurát, aby sa mohli hneď zvítať nielen s domácim osadenstvom, ale aj s ich maznáčikom. Kucík ale nemal veľmi náladu hneď od začiatku rešpektovať zvedavé ruky našich chlapcov, zaštekal si trocha od strachu a vznikol z toho rešpekt hneď aj na druhej strane, čiže havko ostával po zvyšok nášho pobytu väčšinou v separácii. Pretože potom už sme chalanom ťažko vysvetľovali, že šteniatko sa chce LEN hrať. Ale to sa stáva. Posedeli sme si na krásne upravenej záhrade, osviežili sa, občerstvili a kuli plány na najbližšie dni. Bolo to trocha náročnejšie, pretože vlastne každý deň sa bolo treba presunúť do Báčskeho Petrovca alebo do Nového Sadu. Presne tak, ako hneď tento večer. Mohli sme aj vynechať túto cestu, ale bolo jasné, že dnes alebo nikdy. V Novom Sade sa konala vernisáž samostatnej výstavy obrazov  akademickej maliarky Márie Gaškovej, ktorá je predstaviteľkou lyrickej abstrakcie a pochádza práve z Kysáča. Pre nás to bola jedinečná príležitosť pozrieť si aspoň veľmi zbežne mesto Nový Sad, navštíviť Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, kde sa celá vernisáž konala a zoznámiť sa s ďalšími zaujímavými ľuďmi. Jedným z týchto stretnutí bolo zaiste aj zvítanie sa s riaditeľkou  ustanovizne  Milinou Sklabinski. Táto sympatická, veľmi milá a veselá žena ma prekvapila svojou výškou – neviem prečo, ale podľa fotografií sa mi zdala oveľa nižšia, takže keď vyskočila spoza stola, aby nás privítala na pôde Ústavu, zrazu som musela mierne pozdvihnúť hlavu, aby som jej videla do očí. Vzápätí ma prekvapila slovami  vďaky za to, čo pre nich robíme u nás na Slovensku. Pre mňa boli jej ďalšie vety len dôkazom toho, že naše vysielanie počúva naozaj čoraz viac poslucháčov a že rádio JH nemajú pustené len ako kulisu, ale že počúvajú aj nami pripravované relácie a venujú pozornosť našim slovám. Aj vďaka nám sa ľudia tu, na Slovensku, dozvedeli o publikácii s názvom „Slováci v Srbsku z aspektu kultúry“ a už niekoľko  poslucháčov si túto knihu objednalo priamo v Novom Sade. Okrem toho mám aj ohlasy, kedy mi poslucháči ďakujú za to, čo všetko sa z relácie o našich krajanoch dozvedajú. Milí moji poslucháči – nemáte za čo :-) Budem/e aj naďalej robiť všetko, čo je v mojich/našich silách. Veď tvorcami tejto relácie sú aj samotní naši krajania, takže na ňu nie som sama ;-)

 

Pokračovanie nabudúce.

 

Ďakujem Anke Zolnajovej za konzuktácie pri písaní tejto časti reportáže. A ďakujem jej za to, že som mohla napísať zopár viet aj o nej samotnej :-)

 

 


 

Foto : Hraškovci a Zolnajovci

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Janko Hraško Práve hrá:

HANKA HULEJOVA

Veru len ideme

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV