3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Články  >  Z dolnozemského denníka III.
Z dolnozemského denníka III.

Ohodnoť článok hráškami


(10/10 hráškov, hlasovali 1 )

Renáta Hrašková (krsna)

krsna Som tá, ktorej prebehnú zimomriavky pri tónoch fujary, ktorej stečie slza pri štátnej hymne a ktorej sa srdco rozbúcha, keď sa ukážu tatranské štíty.

Z dolnozemského denníka III.

29. 08. 2013

 

Na našej ceste bolo asi najnáročnejšie to, že sme na každú našu „štáciu“ mali len tak málo času. Bolo by naozaj veľmi príjemné zotrvať na jednom mieste aspoň o dva dni dlhšie, viac si vychutnať atmosféru, určite aj viac vidieť, počuť, zažiť a dokonca si stihnúť trocha oddýchnuť. V našom prípade sme sa toto všetko snažili vtesnať vždy do troch dní. Bolo to naozaj veľmi náročné ...

 

Deň piaty – Kysáč / Petrovec

 

Je zaujímavé, že počas celého nášho pobytu spŕchlo naozaj len raz. Akoby aj počasie chcelo vyskúšať, čo všetko vydržíme. Nie inak tomu bolo aj v Kysáči. Dáždniky sme mohli použiť len ako ochranu pred páliacim slnkom, aj keď by sme všetci prijali trocha tej vlahej nebeskej spŕšky.  Po bohatých raňajkách sme sadli do auta a previezli sa Kysáčom na veľmi rýchlu prehliadku dediny. Podľa predbežných plánov nám bolo totiž jasné, že nebudeme mať toľko času napríklad na fotografovanie architektúry, ako sme mali v Pazove, o ostatnom ani nehovoriac. Dôvod bol jednoduchý – od piatka do nedele nás čakali každodenné presuny do neďalekého Báčskeho Petrovca, kde sa konali Slovenské národné slávnosti, čiže náš pobyt v Kysáči bol vlastne pobyt „dva v jednom“. V každom prípade nás Milka Berediová na svojom malom zelenom vozítku previezla Kysáčom a ukázala nám tie najzákladnejšie pozoruhodnosti. Okrem iného sme sa zastavili aj na miestnom trhu, ktorý sa koná vždy v piatok dopoludnia. V žiadnom prípade sa nedá veľkosťou porovnávať s pazovským pľacom, ale aj tu sa dali vidieť zaujímavé veci a môžete tu stretnúť milých ľudí. Dokonca sa na kysáčskom pľaci dajú kúpiť aj komponenty na výrobu kroja, či dokonca hotové krojové súčasti. A aj keď trhovisko v Kysáči nie je rozlohou veľké, aj tak sme si vyskúšali, že aj na tak malom pľaci sa môžete jeden druhému stratiť.

 

Mali sme naozaj málo času na prehliadku dediny, ale Ferkov dom sme si nemohli nechať ujsť. Prečo práve tento dom? Jednoducho preto, lebo v ňom má sídlo Spolok kysáčskych žien a taktiež preto, lebo Ferkov dom je krásnou ukážkou pôvodnej architektúry zo začiatku minulého storočia.  Obdivovala som ho už dávno predtým, ako som si ho mala možnosť prezrieť osobne. Pred rokom, kedy ho kysáčske ženy získali do užívania, som videla fotografie a hneď som si tento dom zamilovala. Pre jeho zachovalosť a kúsok starodávnej atmosféry, ktorá na vás dýchne v každej z jeho miestností. Vystavali ho murársky majstri z Vrbasu (dedina ležiaca severne od Kysáča) v roku 1910 pre verejného podnotára Jána Ferka. Ferkovcom sa narodili tri deti – Elenka, Vladimír a Miloš. Niekedy sa teda miesto pomenovania „Ferkov dom“ stretnete aj s pomenovaním „Miloškov dom“ (podľa posledného majiteľa). Okrem toho, že je dom naozaj v zachovalom stave a nájdete v ňom množstvo maličkostí, ktoré vám pripomenú doby dávno minulé, najviac zo všetkého vás iste zaujme pôvodná farebná výzdoba stien v jednej z izieb. Toto do modra ladené kalenie pred vyše šesťdesiatymi rokmi vytvoril miestny majster maliar Ján Vozár a nielen ja môžem na týchto stenách oči nechať (posúdiť môžete sami na fotografiách). Mimochodom – gény majstra maliara pokračujú až do dnešných čias. Vnuk Jána Vozára, Kysáčan Pavel Chrcan, je uznávaným majstrom karvingu a pod jeho rukami sa rôzne druhy ovocia a zeleniny menia naozaj na majstrovské výtvarné diela. Ale vráťme sa do Ferkovho domu. Keď som prechádzala jednotlivými izbami, akoby som sa preniesla do inej doby. Mala som pocit, že obyvatelia domu si len na chvíľočku kamsi odskočili a už čoskoro sa ozve dáky hlas, ktorý ma pozve do hosťovskej izby na šálku kávy ... Káva sa však nekonala a tak som si ja, zvedavá stvora, vyšla starým dreveným schodiskom na povalu. Tam, v prachovom pološere, na mňa čakali ďalšie poklady. Niekto by ich nazval haraburdami, ale mne bolo jasné, že dať ich do rúk múzejníkom a archivárom, zmenili by sa hneď na zaujímavé artefakty, ktoré vypovedia o živote ľudí, ktorí tu boli kedysi pred nami.

Doma nás už čakal skvelý obed, ktorý nám pripravila Milkina mama. Musaka bola naozaj chuťovo výborná a ja som si urobila ďalšiu pomyselnú čiarku v rade dobrôt, ktoré sme tu okoštovali. A to sme ešte netušili, čo nás čaká po obede. Starká Ana nás totiž poslala k susedom pre citrónové kocky, ktoré tam objednala, respektíve nechala urobiť(a to podotýkam, že v komore bola ešte nakrájaná jablková pita!). A tak sme si s Igorom predstavili naše klasické zákusky, čiže kúsky (!) zákuskov, rezy, kocky. Keď sme prišli k susedom, mala som čo robiť s našimi drobcami, ktorí hneď začali naháňať holubov, ktorí si tam spokojne pochodovali po dvore a následne sme obdivovali traktor s vlečkou, takže som si ani nevšimla, kedy sa na nádvorí objavila  Milka s „kockami“ na rukách. Tie „kocky“ boli vlastne v jednom veľkom kuse (predstavte si veľkosť normálneho plechu, ktorý používate na pečenie) a nazdobené krémom, až oči prechádzali. Čiže tie kocky sme si museli nakrájať až doma, ale citrónové boli v každom prípade a oblizovali sme sa až za ušami. A aj keď sme z nich trocha odjedli, aj tak sa skoro nezmestili do chladničky.

Keď sme uložili našich krpcov k odpoludňajšiemu spánku, vyzbrojili sme sa fotoaparátom a bola som  upozornená, že tam, kam sa poberáme, v tých dvoch starých izbách, že sa tam nedá riadne pohnúť, lebo sú plné krojov, a ja som naozaj netušila, čo ma vlastne čaká. Priznám sa celkom dobrovoľne, že som to nezvládla a musela som sa ísť von nadýchať horúceho vzduchu a dokonca som sa od vzrušenia aj rozplakala. No veď uznajte – vkročila som do krojového raja a medzi tou farebnou krásou bol aj kopec vecí mojim očiam skrytých, lebo sa k nim jednoducho nedalo dostať. Ale to, čo som mala možnosť vidieť, mi doslova vzalo dych. Okrem iného drahie sukne : kašmerínke, štofke, kangárke, pľiške, baršanke, vyšívané baršanke, hatlaske, dibetke.. a tie "lacnie" najviac šifónke, kartúnke, bobavie... a potom rôzne oplecká a blúzky a ketene ... od výmyslu sveta! Musím sa týmto dodatočne ospravedlniť mojej drahej Milke, že som ju asi trocha vystrašila, nebolo to úmyselné. Asi som naozaj strelená. Alebo som skôr krvná skupina „folklór pozitív“.  No a tieto handerki urobili s mojimi emóciami svoje.

Aby toho nebolo málo, obliekli aj mňa samú do krásnej kašmerínky a vyšívanej blúzky, ktorú mama Anka vyšívala pre svoju Milku. Keteňa nebola o nič horšia a ja som sa opäť vylúpla do krásy. Milka zobrala fotoaparát a vyhnala ma von, do neďalekého parčíku blízko kostola. A potom sa už diali veci! Milka je od prírody riadiaci typ ženy a veru aj s fotiacim aparátom jej to ide akosi samé od seba. Tuto sa postav, daj nohy takto, pozri hore, dolu, sadni, úsmev ... ale nebolo to až také jednoduché. Napríklad to sadnutie si. V toľkých sukniach, ešte tuho naškrobených, zrazu zistíte, že vlastne ani neviete, ako to máte urobiť. Dostala som ale odborné školenie s praktickou ukážkou, odskúšala som si a nakoniec som si aj úspešne sadla na lavičku. Ale ak nás niekto pozoroval, isto sa na náš účet  pobavil. V každom prípade mám v archíve zopár naozaj krásnych fotografií z dielne Milky Berediovej s názvom „Renáta po kysáčsky“.

Po tomto krojovom zážitku nás čakal slávnostný večer v Báčskom Petrovci. Ten víkend sa tam konali Slovenské národné slávnosti a aj keď tie sa začali odvíjať už pár dní predtým, slávnostný otvárací ceremoniál nás čakal práve v piatok večer. Do Petrovca sme však prišli práve včas, aby sme ešte stihli ďalšiu vernisáž výstavy, tentoraz v Galérii Zuzky Medveďovej. Pri príležitosti životného jubilea Pavla Čániho začínala jeho samostatná výstava (potrvá do 10. septembra). Tento slovenský výtvarník,  narodený a žijúci v Srbsku, okrem iného študoval aj v Trnave, na Umeleckej akadémii v Novom Sade či Na Fakulte výtvarných umení v Belehrade. Pôsobil v Báčskom Petrovci ako výtvarný pedagóg na miestnom Gymnáziu Jána Kollára, bol riaditeľom Slovenského vojvodinského divadla a v súčasnosti šéfuje Múzeu vojvodinských Slovákov. Na vernisáži sa zišlo mnoho známych tvárí, medzi inými napríklad aj minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák. Pre mňa osobne boli zaujímavejšie iné stretnutia. Už od dverí Galérie sa ku mne hlásili Petrovčania, ktorých som prostredníctvom internetu prosila o pomoc pri zostavovaní relácie o Báčskom Petrovci. S niektorými z nich som si v podstate vymenila len zopár riadkov, takže som nepredpokladala, že by ma osobne spoznali. Ale opak je pravdou a pre mňa bolo stretnutie s nimi a to, že sa všetci do jedného, slovom do jedného, ku nám hlásili a prišli sa s nami zvítať, to bolo pre mňa naozaj veľkým ocenením a úprimne si toho vážim. Jedným z tých, ktorí sa nám prihovorili, bol aj Michal Hasík, ktorý v priebehu pár minút vystrihol z obyčajného čierno-bieleho papiera naše profily. Niektorým tieto vystrihovačky pripomínajú  už klasickú rozprávku „Šíleně smutná princezna“. Mňa osobne priam fascinuje, ako sa tento kúsok čierneho papiera premení na podobizeň toho ktorého človeka v rukách Michala Hasíka. A to všetko pomocou obyčajných malých nožničiek. A popri práci stále rozpráva. Mám tu česť vlastniť dve svoje podobizne – jednu v polomskom a druhú v detvianskom čepci. Vraj čepce ako také ženu zjemňujú a autorovi vystrihovačiek sa páčia. A mne sa naozaj veľmi páčia čiernobiele portréty majstra Hasíka . Okrem toho je to sympatický človek a veľmi milý spoločník a aby sme sa nemýlili – jeho päťdesiatročná umelecká tvorba zahŕňa oveľa viac, než prácu s nožničkami.

 

Po návšteve Galérie Zuzky Medveďovej sme prešli len cez cestu a nakukli do Slovenského vojvodinského divadla. Tam sa pripravoval priamy prenos z ceremoniálu SNS. Všade panoval čulý ruch a nám bolo jasné, že s našimi šarvancami nevydržíme sledovať tento slávnostný začiatok až do konca. Zo začiatku som sa aj bála, že v sále bude hádam aj málo ľudí v hľadisku, ale naozaj veľmi tesne pred začiatkom celého programu sa sála zaplnila na prasknutie a vzduch začal byť nedýchateľný, aj keď bočný vchod do sály ostával otvorený. Takže náš skorý odchod sa stal realitou a sedadlá po nás ostali prázdne hneď po oficiálnych príhovoroch. Bohužiaľ. Zvyšok programu poznáme len zo záznamu a z fotografií.

 

 

 

 

Deň šiesty – Kysáč / Petrovec

 

Ranných 24 stupňov Celzia sľubovalo páľavu na celý deň a počasie nás naozaj nesklamalo.  Sobotné dopoludnie a celá záhrada patrila našim deťom, ktoré sa snažili prekopať sa možno aj na druhú stranu zemegule cez Milkin kvetinový záhon, ale potrebovali trocha zmenu v celom tom našom nabitom programe, takže dúfam, že malinké krátery im boli odpustené. Keď sme ich unavených uložili do postele, veru ma to silno lákalo sa k nim pridať, ale pri revidovaní nášho časového harmonogramu som usúdila, že je nevyhnutné vyraziť na bicykli za účelom zdokumentovania  pôvodnej architektúry. Až budem mať aj nabudúce tento bláznivý nápad, kľudne ma prosím kopnite do kolena. V tej najväčšej horúčave som sa pachtila kysáčskymi ulicami, šliapala do pedálov  a snažila sa ukoristiť zopár dobrých záberov. Cestou som sa ešte zastavila v miestnej pekárni pre čerstvý chlieb a ak sa mi vonku zdalo neznesiteľné teplo, v pekárni bolo horúco ako v pekle. Ale chlieb bol krásne chrumkavý a voňavučký. Posledné metre naspäť domov som sa doslova doplazila a musela som si ľahnúť v chodbe na dlažbu, aby som neskolabovala.

V tom čase sa petrovské námestie či skôr ulica maršala Tita zaplnila stánkami tradičného Jarmoku umenia. Pretože sme v ten deň prichádzali do Petrovca o niečo neskôr, bála som sa, že Jarmok ani nestihneme. Hneď pri vystupovaní z auta sme zažili veľké prekvapenie. Prihovoril sa nám neznámy muž, ktorý sa ospravedlňoval svojmu spoločníkovi za zdržanie, ale vraj keď videl Hraškovcov v aute, musí ich hneď pozdraviť. A že je z Rumunska a stále počúva naše rádio a že je rád, že sa s nami osobne spoznáva. A ďakuje nám za to, čo robíme .... Nemáte za čo, milý pane.  Sme šťastní, že naša voľnočasová  práca neostáva bez povšimnutia a že má takéto odozvy.

Ale vráťme sa na Jarmok. V tomto malom mravenisku ste mali možnosť vidieť a zakúsiť všakovaké vône a chute, mohli ste vidieť obrázky či obrazy od výmyslu sveta. Spolky žien vo svojich stánočkoch predstavili nielen prácu svojich šikovných rúk, ale ponúkli aj potešenie vašim chuťovým pohárikom. Všetko zaručene z domácich zdrojov. Kysáčske gazdiné ponúkali napríklad sármu, ktorá sa pripravuje klasickým spôsobom podľa osvedčeného receptu. Tak, ako aj typická klobása, ktorú sme mali možnosť okoštovať, aj sárma bola pikantná. Jej štipľavosť bola zapríčinená domácou  (mletou) horkou, čiže štipľavou paprikou, ale podľa všetkého miestni ľudia sú na tieto chute zvyknutí, pretože sárma mizla z hrnca raketovou rýchlosťou. Pre nás bola naozaj „čípeš“. Sladké, slané, kyslé. Tieto všetky chute ste mohli vychutnávať v Petrovci v ten deň. Okrem toho ste si mohli užiť príjemné stretnutia s priateľmi či nadviazať nové priateľstvá (však, Daniela?), mohli ste počuť tóny fujary aj spev ľudových piesní. Mohli ste si na pamiatku odniesť okrem pekných darčekov aj príjemný pocit z krásne stráveného dňa. Okrem toho, ako je mojim dobrým zvykom, odnášala som si aj niekoľko kúskov zaujímavej literatúry. Napríklad druhé, doplnené vydanie „Slovákov v Srbsku z aspektu kultúry“ aj s osobným venovaním alebo krásnu knižočku „Bez raňajok ani krok“, ktorú zostavila Katarína Pucovská a Spolok kulpínskych žien alebo druhú časť petrovskej kuchárky alebo pútavé čítanie „Z dávneho Petrovca“ od Viery Benkovej atď. Ešte na záver som si odskočila pozrieť výstavu v etnoizbe Spolku petrovských žien, všetky tie krásne výšivky a artefakty tradičného života ľudí v Báčskom Petrovci. Všade bola moja obľúbená modro-biela farebná kombinácia, takže som si naozaj ulahodila. Úprimne povedané  –  obdivujem prácu a aktivity týchto žien a to nielen v Petrovci. Vo svojom voľnom čase dávajú mnoho energie do činností, ktoré majú za cieľ nielen ženy zgrupovať do jedného celku a vypĺňať ich čas mimo záväzných povinností, ale týmto všetkým zachovávajú aj kus histórie a predávajú ďalej tradície a zvyky. Patrí im veľká vďaka.

Na školskom ihrisku sa už schyľovalo k večernému galaprogramu s názvom „Na priedomí“, v ktorom vystupovali slovenské folklórne súbory z Vojvodiny. Celý areál zaplnila farebná krojovaná krása a my sme mali možnosť si prezrieť niektoré zaujímavé súčasti miestnych krojov zblízka. Trocha sme si tým vynahradili absenciu krojov na Jarmoku, aj keď sme očakávali, že aj tam uvidíme aspoň sem tam dáky ten typický odev. Možno pre horúčavy, ktoré ten deň panovali, sa ľudia krojov zriekli počas dňa. Jedinými statočnými bola Milka vo svojom kysáčskom kroji, Patrik Rago so svojou starkou v kroji selenčskom,  Igor v našom hriňovskom a zachytila som ešte jednu pánsku košeľu petrovskú. Ja som sa iba vykrojila z davu na polomský spôsob.

Rýchlo sa stmievalo a naše dve ratolesti sa rozbehli po veľkej ploche ihriska, nuž mali sme čo robiť, aby sme zachytili aspoň málo z celého večerného programu. Priznám sa, že náš domáci fotoaparát už zďaleka nespĺňa technické požiadavky na nás kladené. Okrem toho si ho niekoľkokrát požičali aj naše deti a aj keď, napodiv, sme spomedzi záplavy fotografií bez hlavy a päty vybrali aj niekoľko naozaj vydarených záberov z ich „dielne“, predsa len zanechali na aparáte aj svoje stopy. Napríklad otlačky prštekov na objektíve a nemusím ani hovoriť, čo to znamená ... mnoho fotografií skončilo svoju púť tlačidlom delete.

Sobotňajší deň bol naozaj náročný a po návrate do Kysáča sme boli všetci radi, že sa nachýlil ku svojmu koncu a my sme aspoň na pár hodín uložili svoje telá na zaslúžený odpočinok.

 

Pokračovanie nabudúce.

 

 

 

 

Foto: Hraškovci a Ludmila Berediová Stupavská, ktorej týmto ďakujem za konzultácie pri písaní tejto časti reportáže

 

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Janko Hraško Práve hrá:

Jozef Svintek

Rozkazovačky

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV