3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Články  >  Zomrel Lajo Staňo
Zomrel Lajo Staňo

Ohodnoť článok hráškami


(10/10 hráškov, hlasovali 1 )

Janko Hraško (jankohrasko)

jankohrasko Niektoré články pre Vás zverejňuje, ale aj ľudové pesničky z archívu rádia a rozprávky pre Vás vyberá a hrá náš najmilší redaktor a moderátor Janko Hraško ;).

Zomrel Lajo Staňo

01. 04. 2014
Sučany

Narodil som sa v Sučanoch, kde som vychodil aj prvé 3 roky ľudovej školy. V roku1939 mizomrel otec, a nakoľko aj mama bola ťažko chorá (skleróza multiplex), dali ma do sirotinca a kláštornej školy v Kláštore pod Znievom, kde som v roku 1950 ukončil aj 8-ročné gymnázium.

Pokúšal som sa dostať na Pražskú AMU na kameramana, ale z 34 Slovákov vzali len 2-och (nemal som dobrý kádrový profil).Už vtedy ma skúšajúci profesor nahováral, aby som šiel na skúšky na výtvarný odbor, ale to som nechcel (i keď rád maľujem dodnes). Nastúpil som teda do zamestanania v Turčianskych strojárňach. Priamo zo zamestnania som bol prijatý aj na vysokú školu – Fakultu architektúry SVŠT v Bratislave, ktorú som z osobných dôvodov nedokončil (mama bola ťažko chorá, a aj v matematike sa mi až tak nedarilo...).

O folklór som sa zaujímal už pred vojnou (s Bubom Pučekom sme chodili do SNM za Dr.Poloncom obzerať a merať fujary a píšťaľky). Narukoval som v roku 1952. Už v prvom roku som sa stal členom miestneho folklórneho súboru v rámci posádky v Deštnej v Orlických horách, kde som bol sólový tanečník, i píšťaľkár. S týmto súborom som v rámci armádnych prehliadok precestoval celé Čechy a Moravu. V druhom roku (1953) ma prevelili do Brna, kde som sa okamžite stal členom „Moravského souboru lidových písní a tanců“. Tu som si zaobstaral svoju prvú fujaru (kúpil mi ju kamarát v Bratislave, a doteraz ju mám odloženú), a stal som sa aj sólistom-inštrumentalistom (V Banskej Bystrici išiel o 3-tej signál z rozhlasu – fujarový rozfuk, a tento som sa naučil hrať „Hej, kamaráti moji...“. Hanbil som sa však spievať, a tak som vedľa seba potreboval ešte aj speváka...).

Po návrate z vojny som sa oženil s manželkou Evou rod. Kastelovičovou . Postupne sa nám narodili 2 deti: syn Ján (1956) a dcéra Katarína (1964). Kvôli môjmu „zlému kádrovému profilu“ sa však nedostali na vysokú školu, dcéra aj napriek tomu, že bola vrcholová športovkyňa – športová strelkyňa. Doštudovala až externe na FTVŠ ako trénerka.

V roku 1954 som sa stal dobrovoľným členom Horskej služby, kde som aktívne pracoval 36 rokov (okrem folklóru je to moja druhá celoživotná vášeň).

Po vojenčine som chcel začať učiť na základnej škole, ale z kádrových dôvodov mi to nevyšlo... Nastúpil som do Zdroja, odtiaľ ma spolužiak zlanáril do Krajského pionierskeho domu v Žiline (robil som vedúceho až v 7-mich krúžkoch). Prišlo rušenie krajov a pod heslom „Všetci do výroby“ som sa musel obzerať po inej robote. 2 roky som robil manipulanta v DREVINE Sučany  (1960-1962 zase pomohol kamarát – riaditeľ podniku). Odtiaľ ma bývalý spolužiak arch.Tóno Cimerman zlanáril za modelára do STAVOPROJEKTU Žilina (1963-1966 modeloval som napríklad sídlisko SEVER v Martine, tam som bol veľmi spokojný). Neskôr ma oslovil reštaurátor zo SNM (p.Mendel si hľadal za seba náhradu pred odchodom do penzie), kde som po zacvičení (a 4-ročnej reštaurátorskej škole v Brne – robil som ju popri zamestnaní) pracoval v Martine cca 10 rokov (1966-1976).

Ako fujarista - sólista som 5 rokov hral aj so súborom Stavbár v Žiline, a absolvoval som aj 1.ročník Jánošíkových slávností v Terchovej. Tu ma „naučili aj spievať“, keď na vystúpení v Rajeckých Tepliciach nedošiel dohodnutý spevák, a ja som posmelený kalíškom alkoholu „musel“ aj zaspievať  (potom som spravil fujaru inému súboristovi , a keď sa ten naučil na nej hrať, prestal som do Žiliny dochádzať...).

S prvou fujarou som nebol až taký spokojný, skúšal som ju „vylepšiť“, a vtedy som ju „pokazil“. Hľadal som pomoc, kto by mi ju opravil, a zašiel som aj za Milanom Križom, ktorý vtedy učil v Brne, ale ani po „oprave“ to nebolo celkom ono. Poradili mi nejakého p.Lenharta z Bojníc, a tak som od roku 1964 začal s výrobou vlastných fujár (pod dohľadom dnes už veľmi dobrého priateľa Jozefa Lenharta z Bojníc). Ten ma inšpiroval aj k výrobe mnohých iných ľudových predmetov.

V roku 1971 ma prijali za externého spolupracovníka ÚĽUV-u (doniesol som im ukázať vlastnoručne urobené krpce, opasok, fujaru, črpáky). V tom čase robil krpce iba jeden starý ujko z Kysúc (tak 7-8 párov mesačne). Ja som mesačne robil viac ako 100 párov krpcov (a to popri robote v múzeu), a okrem toho aj iné predmety a hudobné nástroje. Množstvo práce pre ÚĽUV narastalo, a tak som sa rozhodol stať výrobcom na plný úväzok (od r.1976 do r.1990). Za tie roky mi prešlo rukami tisíce krpcov, stovky opaskov a remeňov, ako aj iných predmetov z dreva, kože i mosadze. Dnes po mne prevzal remeslo syn Ján (robotu má krajšiu a precíznejšiu ako som mal voľakedy ja...).

Za píšťaľky,  a neskôr aj za signálne nástroje (veľký „kostolný“ rapkáč zhotovený spolu s Dušanom Jozefom Pšenčíkom zo Slovenského Pravna) som získal na FSPP v Detve Cenu Dr. Ladislava Lenga. 

Urobil som aj kolekciu 12-tich píšťaliek pre nahrávanie slovenského príspevku do súťažnej prehliadky Prix de Musique Folklorique Radio Bratislava, ktoré odo mňa osobne prevzal dlhoročný inštrumentalista Sľuku a Oľunu Jozef Peško. Každá mala svoje ladenie, ale 2 sa mi nezdali, tak som ich spravil 14 za dva týždne, normálne zdobených. J.Peško ich zobral všetky ako 100% dobré. S touto nahrávkou Svetozár Stračina ako autor získal hlavnú cenu.

Každoročne hrávam na fujare spolu s kamarátmi z Horskej služby na symbolickom cinoríne pod Ostrvou pri Popradskom plese v Tatrách, vždy pri ukončení  sezóny. V posledných rokoch pribudol aj rovnaký rituál pre symbolický cintorín vo Vrátnej doline pre tragicky zahynutých Fatrancov.

Hrával som aj v sláčikových muzikách p.Jula Buricu z Turian, a neskôr v muzike manželov Sarnovských z Vrútok, druhé husle. Popri muzike a robote som sa zoznámil s väčšinou vtedy známych muzikantov: s Mirom Dudíkom, Štefanom i Ondrejom Molotom (Turčiansku pieseň zo Slovenského Pravna „Javorové husle“ si zapísal u mňa od Dušana Pšenčíka, a hneď potom ju nahral Milan Križo) s Ďatelinkou, s Jánom Berkym-Paľáčom na Hrochoti,  Vladom Hatarom z Martina a mnohými inými.

V roku 1990 som si poranil pravú ruku na rozbitej fľaši (pošmykol som sa na ľade, a črepy nebolo v snehu vidno), mal som ale rozrobených 30 opaskov, a tak mi prišlo vhod, že ma syn Ján zastúpil.

V roku 2007 som ovdovel. Dodnes sa venujem už len svojim záľubám: hrám na fujarách, píšťaľkách, husliach, gitare, maľujem obrazy a sem-tam ešte niečo zmajstrujem (vybíjanú valašku, fujaru či niečo iné). A samozrejme pokiaľ mi zdravie ako-tak slúži, túlam sa po horách, ktoré mi roky boli druhým domovom... 

 

Lajo Staňo nás opustil po ťažkej chorobe dňa 29.3.2014 vo veku nedožitých 84 rokov.

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Janko Hraško Práve hrá:

Milan Majerčík

Husličky z javora

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV