3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Články  >  Juraj Švedlár – malý, veľký muž...
Juraj Švedlár – malý, veľký muž...

Ohodnoť článok hráškami


(10/10 hráškov, hlasovali 1 )

Imro Oravec (Imi)

Imi K folklóru som pričuchol v roku 1973 v súbore Dargov kde som tančil 12 rokov. Od roku 2003 účinkujem v seniorskom kolektíve Omladina. Obľubujem región Detvy, asi v minulom živote som tam žil. Hudba a pesničky sa mi páčia z celého Slovenska....

Juraj Švedlár – malý, veľký muž...

28. 04. 2016
Kežmarok

Prológ...

Niet na Slovensku obyvateľa, ktorý by nebol aspoň raz vo Vysokých Tatrách, alebo keď cestoval popod Tatry, pohľadom nepoláskal tieto prekrásne hory, ktoré každého očarili, do neba týčiace sa končiare, každý jeden má  svoje meno, majú svoju dávnu mĺkvu históriu, sú opradené povesťami, sú poprepájané dolinami, potôčikmi, sedlami, priesmykmi. Tieto hory a doliny, sú zasa poprepájané, ako v ľudskom tele tepny, žily, žilky a žilôčky, dedinkami a mestečkami, ľuďmi ktorí v nich žijú, sú poprepájané aj ich životnými osudmi, životnými príbehmi, radosťou, ale i zlobou, spevom i tancom, tradičnými zvykmi, ale aj tvrdou prácou tých, ktorí sa tu odjakživa rodia, žijú i umierajú, v tomto podtatranskom kraji, bohatom na krásu nielen prírody, architektúry, ale aj našej tradičnej kultúry. Keď pomenujeme niekoho prívlastkom goral, v mojej mysli to evokuje muža oblečeného do na pohľad, ale aj skutočne z hrubého súkna ušitých portiek, zdobených ornamentnou výšivkou od pása až ku chodidlám, na ktorých sú obuté z tvrdej kože krpce, upevnené k nohe dlhými koženými remencami. Okolo pása široký vybíjaný opasok, bielu vyšívanú košeľu zakrýval vyšívaný kožuštek, nazývaný serdok, na ktorom sa doslovne vyšantila zručnosť, kreativita a schopnosť výrobcu kožuchov. Nádherné ornamenty, napodobeniny tatranských lúčnych kvetov, spleť farieb, vzorov, výrazne vyznačovali, kto tento odev nosí. Na hlave sa čnel čierny klobúk zdobený buď vybíjaným remencom, alebo navlieknutými bielymi mušličkami. Klobúk čiastočne zakrýval tvár gorala, tvár sa poväčšine vyznačovala ostrými črtami, pevným pohľadom, neústupčivosťou, rozhodnosťou, ráznosťou a silou.

Monológ Karola Purtza o mladosti Juraja Švedlára...

   Prečo taký rozsiahly úvod? Lebo chcem čitateľa navodiť na čítanie o živote gorala, ktorý si naozaj zaslúži pozornosť, pre svoju prácu, tvorivosť, odhodlanosť, obetavosť, lásku nielen pre folklór, ale hlavne pre ľudí, ktorých tento koníček spája.  Chcem písať o Jurajovi Švedlárovi, človeku, otcovi, dedkovi, kamarátovi, folkloristovi, ktorý sa v minulom roku dožil krásnych šesťdesiatín.  Tieto prežité roky prežil Ďurko vo svete spevu, tanca, nielen vo víre zábavy, ale mnohokrát tvrdej práce, driny, odriekania, škrípania zubov, potu, bolesti fyzickej, ale i psychickej. Tí, ktorí prežili tanec a život vo folklórnych súboroch, veľmi dobre vedia čo táto zábava a život obnáša. O svojich začiatkoch Ďurko  rozpráva: „Keď som ako 15 - ročný chlapec v roku 1971 nastúpil do súboru Magura, ihneď ma táto činnosť chytila za srdce. Vedúci Karol Purtz ma privítal slovami: „Vitaj , už som ťa čakal!“ Toto privítanie vo mne zanechalo niečo, čo ma ešte viac k Magure priblížilo.“ Veru, svoj život popretkával s Magurou, prácou pre tento kolektív, prácou vo folklóre. O jeho aktivitách a práci mi rozprával a napísal Karol Purtz, ktorý nielen že vychovával goralského  tanečníka, ale naučil ho milovať a vážiť si dedičstvo našich predkov, naučil ho organizačne pracovať pre folklórny súbor. Ako to prebiehalo, dovolím si použiť komentár Karola Purtza, súputníka, kamaráta, učiteľa, vychovávateľa, radcu, spolutanečníka Juraja Švedlára.  „Už sme ho totiž trochu poznali, pretože jeho  starší brat Rudo už v Magure účinkoval a vedel som, že Ďurko je veľmi šikovný. Bol vtedy študent Strednej školy spoločného stravovania  v Kežmarku (teraz Hotelová akadémia). Tento jeho bod rozhodujúceho životného zlomu, je v skratke, ale presne opísaný v úryvku z vinšovačky, ktorú sme mu my,  kolegovia z Maguráku venovali k jeho šesťdesiatročnému jubileu: „Štyridsaťpäť rokov ubehlo od chvíle, keď sa objavilo chlapča malé, milé. Zvládlo švihom všetko  tanec, spev i srandu, osviežilo starú Magurácku bandu“.  Ďalších 45 rokov je zase v skratke opísaných v ďalšom úryvku z vinšovačky: „Tak  bežali roky, teraz je predseda, súborom dal všetko, nemyslel na seba. Vzorne zvládol krízu zvanú „zamatová“ a krach Tatraľanu folklór nepochoval.“

Po skončení strednej školy nastúpil Juraj do zamestnania v Tatraľane a onedlho sa z neho stal profesionálny pracovník, neskôr vedúci závodného klubu ROH, ktorý zastrešoval naše folklórne súbory Maguru a Maguráčik. Odvtedy sa  plne venuje folklóru  profesionálne i amatérsky. Jeho život je popri skvelej tiež folkoristicky orientovanej rodine,  výhradne v znamení práce vo folklóre, pre folklór a záujmovú umeleckú činnosť detí, mládeže i dospelých.  Od roku 1987 vedie spolu s manželkou Annou DFS Maguráčik, stará sa  teraz už najmä organizačne o FS Magura a je plnohodnotným členom FS seniorov Magurák.  V r. 1988 prišiel  do   Závodného  klubu  pracovať  Karol   Purtz,  ktorý  po  vyše  25.  rokoch skončil  činnosť  umeleckého  vedúceho  a  choreografa   Magury  a dal  priestor  mladším.     Stali   sa  s  Jurajom  spolupracovníci. Už od začiatku sa spolupráca darila. V Magure sa uplatnili ako choreografi Juraj a Pavol Olekšákovci, výborní a rázovití goralskí tanečníci. Trvalým umeleckým vedúcim Magury sa od roku 1989 stal František Gallik, ktorý od malička účinkoval v Maguráčiku aj v Magure ako muzikant, tanečník a spevák. Po jeho návrate z  vojenskej služby, ktorú  strávil vo vojenskom súbore Jánošík v Brne sa ukázalo, že sa z neho stal aj výborný choreograf a tanečný pedagóg. A práve v týchto premenlivých obdobiach sa naplno prejavila druhá stránka talentu Juraja Švedlára. Je výborný organizátor, zvládal takpovediac ľavou rukou všetky organizačné, ekonomické, hospodárske a finančné záležitosti závodného klubu, Magury i Maguráčika. Je maximálne pracovitý a zodpovedný. Práve vtedy prišiel veľký zlom v našej spoločnosti  november 1989, ktorý priniesol zásadné zmeny vo všetkých oblastiach nášho života. Juraj bol  aj  jedným  zo  zakladateľov   Klubu  priateľov  Magury ( KPM) ,ktorý ako občianske  združenie  sa stal  zriaďovateľom  súborov, čím  sa  fakticky  zachránil  v  Kežmarku  folklór. Juraj po ukončení činnosti závodného klubu Tatraľan,  nastúpil na miesto metodika pre folklór, pri vtedajšom Regionálnom osvetovom stredisku v Poprade. Postupne sa vypracoval medzi popredných a známych osvetárov,  porotcov a hodnotiteľom folklórnych súťaží a festivalov. Je organizátorom a dramaturgom Zamagurských folklórnych slávností, bol aktívnym zakladateľom Medzinárodného festivalu DFS Krojované bábiky v Kežmarku a Poprade, aktívny člen  Východoslovenského folklórneho združenia a od roku 2009 jeho predseda. Je podpredsedom Folklórnej únie na Slovensku, členom  poradného zboru pre detský folklór pri Národnom osvetovom centre v Bratislave. Najväčším úspechom v jeho živote, je podľa Ďurka, že koníček sa mu stal zamestnaním, v ktorom ho podporuje celá jeho rodina. S manželkou vedie Maguráčik, dcéra je v Maguráčiku aktívna ako tanečná pedagogička, syn Juraj je členom ľudovej hudby Popradčan a dcéra Mirka bola choreografkou v popradskom folklórnom súbore Vagonár. Choreograficky postavila aj pekný tanec v Magure. Na folklórnu dráhu priviedol i najstaršiu vnučku Nelli, ktorá robí dedovi radosť v prípravke Maguráčika“. Toto je veľmi stručný životopis nášho jubilanta.

 

Monológ môjho poznania Juraja Švedlára

   Ja som spoznal Juraja z pôsobenia v seniorskom hnutí, stretávali sme sa na seniorskom festivale v Bodovke pri Trenčíne, kde sme v tejto maličkej obci, pravidelne koncom mája naplnili tichú a spokojnú dedinku, spevom, hudbou, tancom, smiechom, radosťou. Vzájomné stretnutia a oprášené spomienky z mladosti, opäť znovu zrodili kamarátstva, priateľstvá, nové spomienky a zážitky. Veru od roku 2005 sme sa stretávali velikánska rodina folkloristov seniorov na festivale v Bodovke, vo Východnej, na slávnostnom predstavení seniorskeho klubu Omladina, v Terchovej a mnohokrát  na rôznych folkloristických podujatiach. Musím Vám milí čitatelia pripomenúť aspoň jeden fragment zo spoločného vystúpenia seniorskych súborov vo Východnej v roku 2009. „Konferencier Leopold Haverl, prezývaný Hafi, prednáša záverečné slová a končí  replikou „ Zdravia Vás Vaši „ z javiska opäť zaznieva ohromitánske spoločné „ Seniori „. Diváci tlieskajú. Na našich tvárach sú úsmevy radosti, šťastia, spokojnosti a nadšenia. Veru nepatríme do starého železa. Muzika začína hrať úvod piesne   Na kráľovej holi...“. Začali sme všetci do jedného spievať túto pieseň, ktorú pozná na Slovensku snáď každý. Hľadisko vstáva, spieva spolu snami. Chorál 13 000 spevákov zneje vôkol celého okolia. Po tvárach stekajú slzy, slzy šťastia, spokojnosti a radosti. Neutíchajúci potlesk. Výkriky divákov. Nadšenie účinkujúcich. Aj majestátne hory vedia, že tu v amfiteátri sa odohralo velikánske divadlo. Divadlo, ktorého herci boli Vaši seniori“. Veru takéto spontánne a radostné boli naše stretnutia. Ale to nebolo všetko z môjho poznania. Videl som na nejednom vystúpení deti z detského folklórneho súboru Maguráčik.  Neodpustím si pohľad na tento detský kolektív, o ktorom som napísal v jednom z mojich článkov.  „Zaplnené javisko tanečníkmi  hádam od siedmich rokov, až do veselých pubertiakov, hrajú sa, tancujú a spievajú, muzika im hrá, všetci na javisku pôsobia na mňa nenútene, hravo, iskrivo, detsky jednoducho , spokojne a krásne.  V muzike hrali dvaja harmonikári, podľa výzoru asi bratia, ktorí ma upútali takým spôsobom, že som nevedel od nich oči odtrhnúť, ich výraz tváre, pohyby pri hraní boli fascinujúce, chlapci si to jednoducho užívali, hrali pre kamarátov, jednoducho, ale z duše a od srdca.  Deti odchádzajú z javiska za obrovského potlesku, s rozžiarenými tváričkami, vedia , že urobili radosť svojim divákom“. Keby by ste videli tieto úžasné deti vystupovať, na javisku z nich vyžaruje, radosť, detská spontánna naivita, očividná láska k tomu čo robia, všetky tieto atribúty vštepil, vštepuje a prajem Ti Juraj , aby si veľmi dlho vštepoval vedomosti, spolupatričnosť, vzťah a všetko čo sa týka tohto podtatranského regiónu, čo sa týka kultúrneho dedičstva a tradičnej kultúry.

„ A takto si tu žijeme....Magura, Maguráčik i Magurák, tvoríme jednu veľkú rodinu ľudí čo milujú a rozvíjajú tance spod Tatier. Aby sa na ne nezabudlo. A hlavne, aby sme sa radovali, že môžeme rozdávať radosť Vám divákom....“

Maguráčik, Magura a aj Magurák nie sú konečné aktivity, tohto cieľavedomého, húževnatéhoa obetavého folkloristu, organizátora a dejateľa v  našej tradičnej kultúre. 

     Rodina je veľmi silné puto, život v rodine prináša starosti, radosti, veselé , ale aj ťažké chvíle. Ja obdivujem a hlboko sa skláňam na silou a nesmiernou vôľou manželov Švedlárových, ako sa vedeli vysporiadať z krutej rany osudu, ktorá ich zasiahla v rodine. Pri viacerých stretnutiach som si všimol Juraja a Aničku, ako ruku v ruke spolu žijú, spolu pracujú, spolu odovzdávajú svoje všetko, hlavne pre deti v súbore Maguráčik, starajú sa o nich ako náhradní rodičia. Vo mne to pri  stretnutiach s nimi vyvoláva vnútorne emotívne pocity, že sa títo ľudia nevzdali, že pracujú pre druhých, odovzdávajú iným svoje umenie, svoj voľný čas, svoju človečenskú spolupatričnosť, svoj um, svojho ducha. Patrí Vám Juraj a Anička môj nesmierny obdiv a uznanie.  Toto je moje osobné vyznanie pre Švedlárovcov, ktoré som chcel,  napísať vo svojom monológu.

 

Z programu o Sabalovi

O Tatrách sa veľa popísalo. Ale o nás, ľuďoch, čo sme tam žili, to nie! To nie je žiadne prekvapenie. Ľahšie bolo Tatry a ich krásy maľovať – ich štíty a rieky ospevovať, ako o nás, chudobných Goraloch, čo sme s teľatami a ovcami bývali v biednych chatrčiach, vypisovať. Nás sa bolo treba spýtať! Bo my najlepšie vieme, ako sme žili. Dodnes sa tak nestalo! A ľudia o nás len bájky hovoria, čo sami vymysleli. Ale ja chválim tých, ktorí sa vedeli pri ohni stretnúť zoči-voči a svoju silu vedeli ramenami zmerať. Tam sa mohlo zahynúť, bolo to možné, lebo do vojny dvoch treba a na žitie iba jedného. Nikdy človek nie je povinný sa zbytočne do niekoho miešať, lebo v zlom čase je šťastie dosť protivné. Keď vinovatému daruješ, vtedy si chlap ako sa patrí. Krv to nie je voda, aby si ju vedel u Žida za peniaze kúpiť.  Len krv krvou!  Lebo každý, kto sa narodí ako dielo Božie, to veľká vzácnosť je. A tomu nie je dovolené odísť skôr, ako mu je namerané!

 

Monológ  nestora  seniorskeho folklóru na Slovensku Aloiza Špačka

 

Duchom veľký folklorista. Priateľ, spoľahlivý, obetavý, nezištný, zanietený organizátor  seniorov i mládeže. Výborný interpret, dobrý choreograf, pedagóg, dramaturg i režisér, všestranný umelec, znalec scénického spracovania tradičnej ľudovej kultúry v Zamagurí. Veľmi si ho vážim za napĺňanie kréda seniorov ,,Kým žiješ, tancuj“! Jeho zásluhou patrí Magurák medzi najaktívnejšie seniorské folklórne súbory v Slovenskej republike.

Za statočným chlapom zväčša stojí obetavá, ochotná a tolerantná žena. To  rodinné  zázemie Juraj má. Cenná  a výnimočná je aj ich  práca pre DFS Maguráčik.

Hoci fyzický vek je neúprosný  osobná kreativita Jurka Švedlára nech ešte veľa rokov napĺňa jeho životné poslanie.

 

Epilóg

   Výročiami okolo Juraja a Maguráčiku, Magury a Maguráku sa to len tak hemží. Svoje životné výročie 6O. narodenín oslávil Juraj Švedlár v minulom roku. Šesťdesiat rokov života ponúka oslavujúcemu človeku možnosť, hodnotiť, bilancovať, spočítavať.  Veru u Juraja je veľa úspechov, na ktoré sa dá spomínať, a s radosťou si ich pripomínať. Avšak u Teba pán Švedlár, nebudeme nič hodnotiť a ani uzatvárať. Pokračuješ veľmi úspešne vo svojom diele, vo svojom poslaní. Deti z Maguráčiku sa pod Tvojím vedením úspešne prezentujú na rôznych súťažiach. Prajeme Ti všetci, z našej rozsiahlej folkloristickej rodiny, veľa  síl, nadšenia a motivácie v Tvojej práci, v Tvojom živote, len samé krásne slnečné dni. Nech aj tatranské štíty sú hrdé na podtatranského šuhaja, gorala, vypínajúc sa nad  Magurou, nielen pohorím a regiónom, nech tieto hory ochraňujú všetkých v Maguráčiku, Magure a Maguráku takou silnou rukou, nadšením, radosťou a láskou, ako ich ochraňuješ Ty Juraj Švedlár.

....nad prírodou nezvíťazíš, lebo ako žiješ, tak umrieš....ale smrť to nie je koniec, ak svetu niečo zanecháš....

 

   V tomto článku sú použité citácie z premiérového programu folklórneho súboru Magura  „ kjeby tu byl Sabala...“ , ktorý scénicky a režijne pripravil pán Peter Jantoščiak. Za možnosť použitia týchto  fragmentov scenára mu úprimne ďakujem.

   Za všetkých folkloristov Slovenska ti prajem všetko najlepšie Imro Oravec, Karol Purtz a Alino Špaček.

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Počúvate reláciu:

Klenotnica


Práve hrá:

Hanka Servicka

Dali sce mi, Boze

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV