3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Články  >  Keď ma popýtate, zaspievam...
Keď ma popýtate, zaspievam...

Ohodnoť článok hráškami


(0/10 hráškov, hlasovali 0 )

Janko Hraško (jankohrasko)

jankohrasko Niektoré články pre Vás zverejňuje, ale aj ľudové pesničky z archívu rádia a rozprávky pre Vás vyberá a hrá náš najmilší redaktor a moderátor Janko Hraško ;).

Keď ma popýtate, zaspievam...

25. 11. 2016

 

Jubilantka Darinka Laščiaková:

                  Keď ma popýtate zaspievam...

Celé svoje detstvo snívala o tom, že bude detská lekárka, Božie cesty ju však zaviedli k ľudovej piesni a tá sa jej stala najvernejšou priateľkou na celý život. Otvorila jej dvere nielen do rozhlasu, ale i do koncertných sál, či nahrávacích štúdií. Rozhlasová technika a mikrofón odkryli jej neobyčajne vzácne interpretačné kvality, s akými sa možno stretnúť len ojedinele. Jej repertoár tvoria prevažne oravské ľudové piesne, do nich sa vie započúvať a dôverne ich prežiť. Reč nie je o nikom inom ako o Darinke Laščiakovej, ktorá sa práve v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea.

 

Narodila sa v lone malebnej oravskej prírody. Tu prežila aj svoje detstvo a stredoškolské roky. V domácom prostredí plnými dúškami nasávala lásku, pokoru a dobrotu, ktorá ju neskôr viedla celým životom. Traja súrodenci po rodičoch zdedili dobrý sluch a hlas, takže tieto dva základné predpoklady a danosti nebolo potrebné veľmi cibriť. Už celkom malí spievali spolu s rodičmi pomerne náročné piesne, nielen jednohlasne, ale aj viachlasne.

Tento svoj neobyčajný talent zúžitkovala Laščiaková už počas štúdia národopisu a hudobnej vedy na vysokej škole. Jej veľkým snom bolo účinkovať v Lúčnici, čo sa jej aj splnilo. Na prvé roky v Lúčnici si spomína takto: „Prišli prvé skúšky v zbore. Prvé stretnutia s mojimi lúčničiarmi a lúčničiarkami. V tie časy sa začala rodiť známa Detvianska veselica. Rad-radom nás Dr. Klimo skúšal, ktorá by sa hodila na sólo. Sedela som posledná v druhom rade. Štimovala som si hlas a s nevídanou odvahou a silou som spustila: „Ej, duby, duby, zelenie duby, zelená dubina, juch!“ Hurá skríkli dievčence, nech to spieva ona.“  V tej chvíli bolo rozhodnuté, že sólo v novo pripravovanej choreografii bude spievať Darinka, vtedy ešte Gažová. Ešte šťastnejšia bola vtedy, keď sa dozvedela, že Detvianska veselica sa bude nahrávať v rozhlase. Nahrávanie v nej zanechalo veľký dojem a možno práve to bola tá chvíľa, ktorá nenápadne podala Darinke Laščiakovej ruku na celý život. Od vtedy netúžila po ničom inom, ako po práci v rozhlase.

Využila každú príležitosť dostať sa bližšie k rozhlasu aspoň tak, že sa prihlásila na konkurz do súboru Ľudovej umeleckej tvorivosti ( ĽUT), konkurzu sa zúčastnila a zaujala goralskými piesňami Kolo mégo vogrudecka, za ňou nasledovala A muj otec taki chitri a zavŕšila svoj výstup piesňou Hojdana, hojdana. Boli to piesne, ktoré v tom čase ešte neboli známe, dirigenta Pavla Tonkoviča oslovili a Laščiakovú do súboru zobral. Vystúpenia a nahrávky súboru ĽUT obohatila svojím neopakovateľným hlasom čoskoro aj ako sólistka. Nevýslovnú radosť neskrývala a tešila sa, že už mohla aspoň prejsť cez vrátnicu v rozhlase.

Vedela a vie sa započúvať do ľudovej piesne, pochopiť tému a interpretáciu dokonale precítiť. Priazeň poslucháčov si získala predovšetkým lyrickými piesňami, ku ktorým má mimoriadne hlboký vzťah. Vždy sa vracala k stálemu a najčistejšiemu prameňu svojho umeleckého majstrovstva - ozajstným ľudovým tvorcom a interpretom ľudových piesní. Veľkú radosť mala a má vtedy, keď sa môže postaviť pred divákov v kroji a potešiť ich ubolenú dušu piesňou, ktorá je v jej podaní nezabudnuteľná.

Väčšina znalcov slovenského hudobného folklóru si všimla osobitnú bohatosť a rozmanitosť slovenskej ľudovej piesne a hudby, ktorá bola o to udivujúcejšia, že Slovensko je teritoriálne malé. Bartók sa po šesťročnej práci na slovenskom piesňovom materiály vyslovil takto: „Je neuveriteľné, koľko by sa mohlo ešte zozbierať slovenských ľudových piesní v tejto krajine, tak sa zdá, že slovenský ľud je najbohatší na ľudové piesne. Takmer v každej obci iné nôty vedia." Táto skutočnosť je známa takmer každému zberateľovi našich ľudových piesní. Slovenská ľudová pieseň svojou krásou neočarila len Bélu Bartóka, ale mnohých iných jej znalcov a obdivovateľov zo Slovenska ba aj zahraničia. Nepochybne aj Darinka Laščiaková veľmi rýchlo vycítila krásu a pravdivú výpoveď ľudovej piesne. Počas ciest za ľudovou piesňou spoznávala ľudí a s veľkou láskou, pokorou i trpezlivosťou počúvala ich životné príbehy, ktoré mnohokrát rozochveli dušu. Vedela pochopiť život a jeho odraz nachádzala v textoch a melódiách piesní.

Ako redaktorka navštívila s rozhlasovým mikrofónom takmer celé Slovensko. „Priťahovali ma horské dedinky a ešte viac osamelé domčeky na ďalekých horských lazoch. Túžila som poznať ich život a piesne. Ako asi žijú títo ľudia? Ako žili dávno, pradávno? Z čoho sa radovali a ako vedeli pozerať biede do očí. Spomínam si na slová môjho pána profesora, ktorý mi raz povedal: „Koľkokrát som sa vrátil od ľudí, ktorí žijú v horách, vždy som sa vrátil lepší.“ A veru mal pravdu.“ Životné skúsenosti našich predkov následne prenášala do bratislavského rozhlasu. Tak vznikol aj cyklu pod názvom  Hory, ľudia a pieseň. Tento niekoľko ročný úspešný cyklus je dnes súčasťou Zlatého fondu.

Z terénu si priniesla aj dnes už dobre známu Svadobnú odobierku z Oravy, ktorú jej spievala Terézia Žatkuliaková z Lokce. Laščiaková oslovila skladateľa Vladimíra Slujku, aby túto pieseň pre ňu spracoval. Nedal sa dlho núkať, lebo vedel, že Laščiaková túto pieseň zaspieva, bola to pieseň z Oravy jej rodného kraja, ktorý dôverne poznala a zároveň to bola aj jej srdcová záležitosť. Nakoľko Slujka študoval organ, požiadala ho, aby v úprave zaznel aj organ, keďže išlo predsa len o obradovú a zároveň aj ľudovú pieseň. Vladimír Slujka Darinke Laščiakovej vyhovel a svadobnú odobierku spracoval pre organ, sólo a ženský zbor.

Darinka Laščiaková sa v súčasnosti okrem ľudovej piesne venuje aj interpretácii chrámovej piesne, ktorou teší duše poslucháčov v chrámoch po celom Slovensku. Nemali by sme zabudnúť ani na viaceré súťaže, v ktorých Laščiaková zasadla do poroty a svojím odborným pohľadom hodnotila spevákov a láskavými radami ich posúvala v speváckej kariére.

Darinke Laščiakovej sa popri práci hudobnej redaktorky naskytla jedinečná možnosť viaceré piesne, ktoré si z terénu doniesla po úprave hudobných skladateľov aj nahrať a naspievať s ľudovou hudbou v rozhlasovom štúdiu. Po založení Orchestra ľudových nástrojov Čs. rozhlasu v roku 1976 Laščiaková pravidelne do tohto telesa prispievala materiálom z terénu a dávala podnet na jeho spracovanie a realizáciu. Mnohé skladby veľmi citlivo zakomponovala do svojich hudobno-slovných relácií. Mimoriadne cennými sú nahrávky Žatevných piesní z Púchovskej doliny, ktoré v teréne naspievali už veľmi staré speváčky Anna Sagalincová a Mária Žovincová. V spolupráci s hudobným skladateľom Ivanom Dubeckým  vznikla už v štúdiu nahrávka, kde na úvod piesne spievajú pôvodné speváčky a následne sa k ich hlasu pridáva spev Dariny Laščiakovej. Na trvalej nahrávke zostal už len spev Dariny Laščiakovej. Podobný experiment Laščiaková zrealizovala aj na Liptove s Emíliou Littvovou, ktorej hlas v štúdiu nahradil spev jej dcéry Anny Hulejovej.

Svoje spomienky na redaktorskú prácu a nahrávanie v terénne zhrnula Laščiaková vo svojej knihe Život s piesňou, ktorú svojimi kresbami obohatil aj významný slovenský ilustrátor, maliar a vydavateľ Milan Stano.

Za svoju prácu získala mnohé ocenenia, spomedzi nich spomeňme aspoň niektoré. V roku 1975 bol Darinke Laščiakovej udelený titul zaslúžilá umelkyňa, ktorý získala za svoju činnosť v umeleckej oblasti.  V roku 1976 získala Zlatý erb ako najúspešnejšia interpretka v oblasti ľudovej piesne za roky 1970 - 1975. Okrem Laščiakovej boli ocenení v oblasti populárnej hudby aj Jana Kocianová a v oblasti vážnej hudby Bohdan Warchal. V roku 1989 bola Darine Laščiakovej udelená cena Československého rozhlasu Zlatý mikrofón za redaktorskú prácu. V roku 1996 získala Cenu Pavla Tonkoviča za osobitú, štýlovú interpretáciu slovenských ľudových piesní.  4. októbra  2001 pri príležitosti 75. výročia vzniku Slovenského rozhlasu a životného jubilea 70 rokov za dlhoročnú prácu pri propagácii slovenskej ľudovej piesne získala Poctu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra. Pri 75. výročí vysielania Slovenského rozhlasu v roku 2001 taktiež získala Laščiaková ocenenie Krištáľová pyramída za prácu, ktorú urobila pre rozhlas počas svojho pôsobenia.

12. apríla 2010 bolo Darine Laščiakovej udelené prestížne ocenenie slovenských osobností Krištáľové krídlo ako mimoriadna cena za celoživotné dielo, ktoré si bezpochyby za svoju neprekonateľnú prácu zaslúži. No a v neposlednom rade treba spomenúť Rad Martina Rázusa, ktorý bol Darine Laščiakovej udelený na sneme Slovenskej národnej strany v roku 2016.

 

Odraz domova nachádzame v celom diele Darinky Laščiakovej, ktoré vytvorila, či pre rozhlas, na javisko, alebo pre televíziu. Bol jej nevyčerpateľnou inšpiráciou a nikdy nevysychajúcou studnicou národnej kultúry. Nehanbila sa zaň, ba čo viac s veľkou hrdosťou ho prezentovala všade tam, kde to len bolo aspoň trocha možné. Vo chvíľach, keď sa zamračilo a prišli na človeka životné búrky mohla sa naň spoľahnúť.

 

Jej piesne sú pre nás darom a čo je darom pre Darinku Laščiakovú?: „Život ma naučil, že sa treba tešiť z maličkostí a z ľudskej dobroty. Tou treba aj zlé odplácať. Pomsta dobrotou má obrovskú silu. A potom darom sú aj pekné spomienky. Dávno zabudnuté detaily zbieram ako rozkotúľané perličky a teším sa z nich. Sú mi oporou po celý rok.“

 

Vidíme, že na svete existuje ešte veľmi veľa ľudského dobra a múdrosti, lebo keby tak nebolo, tento svet by už dávno neexistoval. Naša Darinka ako ju volajú jej priatelia je jedna z tých, ktorí sa snažili toto dobro a múdrosť hľadať a aj prostredníctvom svojej piesne odkrývať poslucháčom. „Najradšej spievam v kroji.“ A pridáva: „Ale nikam sa nenatískam, keď ma popýtate zaspievam...“ A to všetko umocňuje jej dobrota, skromnosť, pokora a láska, ktorá pri každom stretnutí z nej priamo sála. Vážme si, že medzi nami žijú takí ľudia, ktorí si ctia duchovné hodnoty, medzi ktoré nepochybne patria aj ľudové piesne. Z ich úprimnosti a pravdivosti sa môžeme veľa dozvedieť o našom národe, presne tak, ako z iných, tiež vzácnych duchovných, či historických prameňov.

            Pri svojej práci mala ustavične na mysli predovšetkým vzácne slová Andreja Kmeťa: „ Držme sa reťazí, čo ukovali ruky našich predkov a prikúvajme nové ohnivká na našu starodávnu reťaz.“

            Taká je „ Naša Darinka“.

 

Autor: Miriam Gažová, etnologička

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Janko Hraško Práve hrá:

Ján Močko

Keď som išiou cez ten hájik; Čia je to rolička nezoraná

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV