Na kopci pod hradom Stará Ľubovňa je prechádzka ako minulými storočiami. Ocitneme sa medzi drevenicami a drevenými stavbami, domčeky roztrúsené pod lesom zobrazujú dedinu, dejiny, rody a spoločenstvá. Prinášajú nám obraz doby, v ktorej žili naši predkovia.
Pri vstupe dominuje drevený gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela z Matysovej, v ktorom sa počas významných cirkevných sviatkov ešte konajú aj liturgie v staroslovienskom jazyku. Na lúke nás víta skupinka ovečiek, spásajúcich zelenú trávu. Zamračené počasie je impulzom na návštevu dreveníc, v okienkach kvitnú muškáty a na stole sa pripravuje k obedu. Bochník chleba a košík prekrytý vyšívaným uterákom s obedom, ktorý gazdiná nachystá na prestretý stôl. Stôl stojí v kúte, steny povešané obrazmi svätcov, ako to bývalo od nepamäti. V druhom kúte posteľ s bohatou nástielkou vankúšov a duchien, svedčiaca o nie celkom chudobných majiteľoch domu. Aj šporák s pieckou v treťom kúte spríjemňuje tento priestor svojím obyvateľom. Na platni vyhasnutého šporáka hrniec s polievkou, len ju trochu ohriať a naložiť na taniere.
Vchádzam dom za domom do pitvorov, chyží a komôr, dotýkam sa drevenej tunky, sudov, koryta, zbonky na maslo a predstavujem si mamku starú ako po dojení preciedza nadojené mlieko zo šechtára. Tá vôňa čerstvo nadojeného mlieka je úžasná a pripomína mi detstvo prežité na dvore starých rodičov.
V jednej z izieb stoja tkáčske krosná, tkáčka práve odskočila nakŕmiť hydinu, priadky v kúte pradú konopné nite, do ktorých sa pretkáva bavlna, v kútoch trlica, brdá, snice a návojce, chyžou sa nesú spomienky na bosorky a krížne cesty, pospomínajú lásky neláskavé, smutné i veselé, až naskakuje husia koža. Rozprávajú o mladej rodičke, ktorá na posteli za kútnou plachtou prežívala šestonedelie, prvé týždne po pôrode, o šťastí v nešťastí, o úrode a neúrode, o suchách a povodniach, o bohatstve a biede. To bývali témy na priadkach a páračkách, ktoré deti na peci počúvali s natrčenými ušami a malou dušičkou.
Vošiel som aj do školskej triedy. Drevené lavice, na ktorých sme drali nohavice sú vyšúchané, na jednej lavici ešte zavesená plátená kobeľka, v ktorej sme nosili šľabikár a desiatu, na lavici tabuľka na písanie a gríflik, ktorým sme sa učili písať prvé písmená.
Na okraji skanzenu vidieť aj dom, v ktorom bola stolárska dielňa, na inom mieste mlyn s vybavením, tiež kováčsku vyhňu, to všetko akoby v podhradí Ľubovnianskeho hradu, ktorý bdie nad celým skanzenom. Všetky tie veci svedčia o našom bytí a nebytí, o živote a o robote. Krásne drevené maľované truhlice so vzácnymi artefaktmi minulosti a staré drevené postele s vankúšmi a vysokými duchnami, ktoré ukrývajú svoje tajomstvo. Aj domy majú svoje tajomstvá a svoju históriu o tom, aké rodiny v nich bývali, koľko detí sa v nich narodilo, koľko svadieb vystrojili a tiež koľko obyvateľov v nich zomrelo.
Prechádzka Ľubovnianskym skanzenom - to bolo poznávanie niečoho, čo bolo a čo už odchádza do nenávratna. Vyvolala v nás nostalgické spomienky na život, ktorý sme prežili my, naši rodičia a starí rodičia.
Text a foto: Milan Hlôška