3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Katalóg slovenského folklóru  >  Osobnosti  >  Milan Križo, slávny rodák z Hrochoti
Milan Križo, slávny rodák z Hrochoti

Ohodnoť článok hráškami


(5.5/10 hráškov, hlasovali 2 )

Tento profil pridal(a) ...

Jozef Halcin (:) Jožo)

:) Jožo Projekt JankoHrasko.sk pre mňa predstavuje spôsob ako vyjadriť úctu a obdiv tým, ktorí stáročia tvorili a tvoria skutočné hodnoty nášho národa. Práve preto milujem folklór a projekt JankoHrasko.sk. Folklór mi doslova chutí.

Milan Križo, slávny rodák z Hrochoti

23. 07. 2008

Ako chlapec z dediny vždy miloval krásnu prírodu, dedinských ľudí a ich kultúru. Už ako študent Vysokej školy Zemědělskej v Brne v roku 1949 založil v tomto meste Vysokoškolský súbor slovenských ľudových piesní Poľana, ktorý existuje dodnes. Aj neskôr sa popri pedagogickej a vedeckej práci aktívne venoval propagácii slovenskej ľudovej piesne. V roku 1967 sa vrátil na Slovensko a začal pracovať na terajšej Technickej univerzite vo Zvolene ako docent na Katedre botaniky a fytológie, neskôr na Katedre lesného prostredia. Vo Zvolene sa stal umeleckým šéfom mužskej speváckej skupiny vysokoškolského súboru s rovnakým názvom Poľana. Začal spolupracovať s československým rozhlasom, účinkoval s Ľudovou hudbou Rinalda Oláha, so Štefanom Molotom i Jánom Berkym Mrenicom ml., nahral niekoľko dlhohrajúcich platní. Organizoval vysokoškolské folklórne festivaly, spolupracoval na organizácii Podpolianskych folklórnych slávností v Detve a dodnes sa aktívne venuje výchove mladej folkloristickej generácie.

Úryvky odpovedí z interview:

Mňa najviac mrzí, že moji rodičia nepochádzali z Hrochoti. Otec sa sem dostal ako četník či žandár, alebo ako sa to vtedy volalo niekedy pred 80. rokmi. Zlé jazyky hovorili, že vraj z trestu, ale ja som tomu neveril. Pôsobil ako žandár s tým, že rok, dva, tri na Hrochoti vydrží, ale potom prišla zhoda okolností. Zostal tam a uplácali títo dvaja moji synáka a hádam aj kvôli deťom potom zostali na Hrochoti. Teda miesto plánovaných dvoch, troch, štyroch, piatich rokov zostali šesťdesiat. Ja som sa na Hrochoti narodil ,ale rodičia nepochádzajú, nie sú Hrochoťania. Strašne ma to mrzelo, lebo by som rád bol pravoverný čistý Hrochoťan. Otec pochádzal z Uderinej a mamka z Divína.

Akosi spomínate na svoje detstvo?

Na detstvo spomínam hádam ako každý. Pre mňa bolo detstvo fantastické. Vyrastal som na Hrochoti v takom kúte, dalo by sa povedať v najchudobnejšom- poľa Račkov. Mal som tam veľmi zlatých kamarátov, nemali sme tam pravdaže také hračky ako dneska. Napríklad ako môj vnúčik všelijaké raketoplány a neviem čo všetko, ani motorky, ani bicykle, ani hračky nijaké. My sme si urobili hračky z halúz, priviazali sme, začali sme vrčať a už to bola prenás hračka. Bolo to pre nás niečo fantastické, hlavne pre mňa. Ja som nebol ani tak zamilovaný do motorov, ako do statku a do koní. Kone tie ma fascinovali. Tak som mal mladších kamarátov, z ktorých som si robil koníkov. Zapriahol som si ich a bolo. Alebo sme mašinovali a rodičia sa na nás pozerali, ako sa pekne vieme hrať.

Keby sa bol od prvej triedy učil, bol by mojim najobľúbenejším predmetom národopis. Lebo mňa čo zaujímalo, bola ľudová pieseň a dianie na Hrochoti. Alebo zvieratá a hlavne kone. U Paliakov som bol varený - pečený. Ja som tam aj spával s volmi alebo kravami. Gazda nemali čas ich česať a ja keď som to mohol urobiť, bol som v siedmom nebi. Domov som prišiel zasmradený, ale ja som sa v tom vyžíval. Videl som sa v starom gazdovi, keď mi dovolili samému ísť napájať voly. Ale predsa len kone. Starý Paliak kúpili mi koňa. Mne. Ani ho nepotrebovali. Mňa toto fascinovalo. Všetko čo súviselo zo životom na dedine ,a potom prírodopis, neskôr biológia. Potom trošku som mal cukatúru s kreslením, ale potom som to nechal. Vrátil som sa k tomu na staré kolená, pripravujem Atlas rastlín. Chcel som pôvodne študovať národopis. Lenže vtedy, v roku 1947, nebol v Bratislave otvorený odbor národopis, etnografia, etnológia. A tak som sproboval lesárinu. K nej som sa dostal ako slepá kura k zrnu. A stal som sa botanikom. Nikto mi neradil. Nemal mi kto. Otec síce kupoval prekrásne a drahé knihy a trošku ma zasvätil k živej prírode.
Chytilo ma to za srdce. Venoval som sa flóre Poľany, zisťoval nové rastliny. Ale ľud, kultúra a pieseň mi učarovali. Mám rozpracované nejaké projekty o Poľane. Najdôležitejšie je, že ma baví všetko. Obdivoval som vždy manuálnu prácu - remeslo spojené s drevom a materiálom ma fascinovali.

Čo máte najradšej na Hrochoti?

Všetko. Ja som predovšetkým Hrochoťan, ale mňa upútala Hrochoť nie ako samotná dedina, ale skôr celá Poľana. Pre mňa ako pre prírodovedca má také fantastické čaro svojím vznikom, lesmi a prírodou. Na Hrochoti - všetko. Na rodnej dedine tak ako väčšina ľudí. Všetko, čo s ňou súvisí.

Ako ste sa dostali k ľudovej piesni?

Ja ani sám neviem ako som sa dostal k ľudovej piesni, ale už od malička ,keď som začal chodiť do ľudovej školy ma tieto piesne dráždili a už potom ,keď som bol na gymnáziu to bolo v 1939,som si začal dávať dohromady taký spevník ľudových piesní z Hrochote.

Prečo ste sa odsťahovali z Hrochote?

Z Hrochote som sa odsťahoval preto, lebo predovšetkým keď som sa narodil, bola na Hrochoti jednotriedka. Tam sme chodili všetci od prvej do ôsmej triedy. Všetci spolu do jednej. Bolo to veľmi zaujímavé. Keď som v 1934 začal chodiť do školy, prakticky nikto neskončil v 7-6. triede. Boli sme panská rodina a otec chcel mať študovaného syna. Po skončení 5. triedy som išiel na gymnázium. Po maturite som sa zhodou okolností dostal do Brna na Vysokú školu lesnícku. Nahovorili ma na to moji dvaja kamaráti. Pobudol som v Brne dvadsať rokov, ale vždy som v krajíčku srdca dúfal, že sa raz vrátim pod Poľanu do mojej rodnej obce. Tieto časy mi spríjemnil súbor Poľana, ktorý sme tam s kamarátmi založili. Po lesníckej fakulte som si myslel, že budem robiť polesného. Môj sen bol bývať na Vígľaši, kde bola vtedajšia lesná správa. Ale to bol len detský sen.
Neskôr prišla príležitosť ísť učiť do Zvolena ,a tak som sa presťahoval. Zvolen je len 20 km vzdialený od mojej dediny, a preto som s ňou naďalej úzko spojený .

Na ktorých kamarátov z Hrochote spomínate najradšej?

Na kamarátov sa nedá zabudnúť. Nikdy. S mnohými z nich sa kamarátim dodnes. Aj keď s tejto mojej generácie bohužiaľ žije veľmi málo. Veľmi rád som sa porozprával s Ďurom Oplenkom - heligonkár a harmonikár. Často a veľmi rád som si zašiel do krčmy na Hrochoti. Taký Martin Sláva, to bol môj naj - kamarát. Lepšieho kamaráta som nemal. Ohromne sme si rozumeli. Aj keď sme boli iná nátura.

Kto vás priviedol k folklóru?

Celá Hrochoť. Život na Hrochoti. Na priadkach spievali dievčatá alebo na lúke, keď išli z kosenia a hrabania. To keď som počul ! To bola pre mňa rajská nebeská hudba. Pesnička vtedy žila. Keďže som bol spevák profesionálneho orchestra ešte za tzv. totality, bol folklór dosť atraktívny a tak sme sa dostali do krajín, do ktorých v tom čase málokto. Usporiadali sme 2 - mesačný zájazd do ázijských zemí - Čína, Mongolsko,Kórea, Severná Kórea, Vietnam. Prešli sme aj Severnú Ameriku. S brnenskou Poľanou sme pochodili Portugalsko a Španielsko.
Moje najväčšie ocenenie ako spevák bolo na festivale vo Varšave - Laureát festivalu. Potom som dostal Cenu primátora mesta Zvolen za prácu na Fakulte a rozvíjanie ľudovej kultúry. No a kadejaké uznania a vyznamenania.

Autorky: Ivana Hudáková a Michaela Potančoková
Upravila: Bc.Marta Šágiová 

Zdroj: Obec Hrochoť (www.hrochot.sk)

Milan Križo vydal tieto hudobné nosiče:

 

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Počúvate reláciu:

Klenotnica


Práve hrá:

FSk Ondavanka Kladzany

Leceli zuravi, ponad Mihalovce; Islo dzivce na travicku; Na valale lipa na bilo rozkvita; Na most dzivki, na most

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV