3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Katalóg slovenského folklóru  >  Osobnosti  >  Karol Plicka
Karol Plicka

Ohodnoť článok hráškami


(0/10 hráškov, hlasovali 0 )

Tento profil pridal(a) ...

Jozef Halcin (:) Jožo)

:) Jožo Projekt JankoHrasko.sk pre mňa predstavuje spôsob ako vyjadriť úctu a obdiv tým, ktorí stáročia tvorili a tvoria skutočné hodnoty nášho národa. Práve preto milujem folklór a projekt JankoHrasko.sk. Folklór mi doslova chutí.

Karol Plicka

18. 12. 2011
Viedeň

Folklorista, fotograf, filmár, spoluzakladateľ a prvý dekan Filmovej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe, učiteľ režiséra Martina Slivku Karol Plicka by 14. októbra oslávil 115 rokov. Jeden z najosobitejších zjavov slovenského a českého umenia 20. storočia má zakladajúce zásluhy v oblasti dokumentárneho filmu a kinematografie na Slovensku. Je označovaný za majstra deviatich remesiel a deviatich umení. Aj keď sa nenarodil ani nevyrastal na Slovensku, bolo mu "obzvlášť blízke a drahé".

Karol Plicka, známy aj pod menom Karel Plicka, sa narodil českým rodičom 14. októbra 1894 vo Viedni. S rodinou sa ako dieťa presťahoval do Česka. Prvé kontakty so slovenskou ľudovou kultúrou získal v detstve vďaka drotárom z okolia Trenčína. Ako dieťa sa tiež začal venovať hre na husliach a fotografovaniu. Kvôli predsudkom voči umeleckému povolaniu vyštudoval za učiteľa, venoval sa mu však len krátko. Už popri zberateľskej činnosti na Slovensku študoval na Univerzite Komenského v Bratislave národopis a hudobnú vedu. K pedagogike sa však neskôr vrátil, okrem iného učil na Katedre kamery na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Okrem pražskej Filmovej fakulty sa zaslúžil aj o vznik prvej filmovej školy v Česko-Slovensku pri Škole umeleckých remesiel v Bratislave.

Slovensko po prvý raz navštívil v roku 1919 ako vedúci školského zájazdu do Piešťan. Krajina mu učarovala, a tak sa do nej často vracal, okrem toho navštívil aj slovenskú menšinu v rumunskom Nadlaku. Vo vtedajšom zamestnaní si vyžiadal niekoľko mesiacov neplatenej dovolenky a predlžoval ju, až kým nestrávil na Slovensku 15 rokov. Začal pracovať v Matici slovenskej, pôvodne bola jeho hlavným záujmom hudba. Zberateľské cesty rozšíril aj mimo Slovenska, zapisoval piesne v slovenských vysťahovaleckých komunitách v Rumunsku, Rakúsku, Juhoslávii a USA. Od roku 1926 používal okrem fotoaparátu aj filmovú kameru. Jeho aktivity na Slovensku prerušili udalosti v roku 1939.

Karol Plicka zozbieral niekoľko desiatok tisíc textov s nápevmi ľudových piesní z celého Slovenska. Pod jeho menom vyšlo niekoľko publikácií, okrem príspevkov v periodikách, napríklad Eva Studeničová spieva (1928), Z kytice slovenských pohádek (1985) s ilustráciami Alberta Brunovského, Slovenské uspávanky (1927) či Slovenské pesničky (1937).

Postupne mu však zapisovanie ľudových piesní prestalo stačiť. "Mojou vlastnou úlohou bolo síce zapisovanie ľudovej piesne a hudby, ale hneď na počiatku svojej práce ... som si uvedomil, že z veľkoleposti živých tradícií slovenských nemožno vytrhnúť len hudbu a izolovať ju, keď všetky životné prejavy vychádzajú z toho istého koreňa, sú súčasťou jediného žijúceho organizmu a vo všetkých zložkách na sebe závislé. A tak po predbežnom fotografickom spracovaní Slovenska vznikali moje prvé filmy," povedal v jednom rozhovore.

Jeho vizuálne nadanie sa tak naplno prejavilo s fotoaparátom a neskôr s filmovou kamerou v ruke. Ako tvrdil, fotografiou sa nesnažil imitovať grafiku. "Nadovšetko mi bola prirodzená realistická fotografia," vyjadril sa. Vydal fotografické publikácie ako Slovensko (1937), Zlatá brána (1964), Spiš (1971), Československo (1974), Levoča (1980), z Česka zas Praha vo fotografii Karla Plicky (1940), Praha královská (1957), Vltava (1959), Pražský hrad (1962) a mnohé ďalšie.

Významná je aj jeho filmová tvorba. Z debutu Za slovenským ľudom (1928) sa zachovalo len torzo. Film Po horách, po dolách (1930) získal Zlatú medailu na Medzinárodnej výstave fotografického umenia vo Florencii a v roku 1932 Zlatú medailu na benátskom festivale za najlepší dokumentárny film a kameru. Úspech v Benátkach zopakoval snímkou Zem spieva (1933), ktorej vznik podporil aj vtedajší prezident Česko-Slovenskej republiky Tomáš Garrigue Masaryk. Poetický dokument či filmová báseň o dedinskom živote spätom s nekončiacim prírodným kolobehom s medzititulkami básnika Jána Smreka mal v zahraničí veľký úspech a ako prvý film o Slovensku ho zaradili do zlatého fondu umeleckých dokumentov v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Okrem dokumentárnych filmov spolupracoval na filme Jánošík (1935). V USA nakrútil reportážny film Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi (1936), kde okrem toho aj fotografoval a zapisoval piesne slovenskej vysťahovaleckej komunity. Počas pôsobenia v pražskom Štátnom fotometrickom ústave nakrútil filmy Věčná píseň (1941) a Praha barokní (1943). Druhý z nich z rozhodnutia vtedajších úradov uviedli iba s nemeckým komentárom. Rok po konci druhej svetovej vojny snímku kiná opäť uviedli, tentoraz s Plickovým českým komentárom.

Z manželstva s Máriou Kremlovou mal dvoch synov, Ivana, ktorý sa stal projektantom, a Vladimíra, neskôr kameramana Československej televízie. Zomrel 6. mája 1987 v Prahe. Jeho pozostatky, spolu s telom manželky, uložili 30. októbra 1987 na Národnom cintoríne v Martine.

Jeho odkaz pomáhal šíriť jeho žiak Martin Slivka, ktorý sa okrem iných zaslúžil o zriadenie Múzea Karola Plicku v Blatnici.

Zdroj: SITA

Foto: KinoServer

Súvisiace odkazy:

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Počúvate reláciu:

Klenotnica


Práve hrá:

ANKA SATANOVA

Vyriastol mi strom zeleny

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV