3
Nebíčko v papuľke Dedina roka 2015
JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia
Katalóg slovenského folklóru  >  Osobnosti  >  Karol Plicka
Karol Plicka

Ohodnoť článok hráškami


(0/10 hráškov, hlasovali 0 )

Tento profil pridal(a) ...

Jozef Halcin (:) Jožo)

:) Jožo Projekt JankoHrasko.sk pre mňa predstavuje spôsob ako vyjadriť úctu a obdiv tým, ktorí stáročia tvorili a tvoria skutočné hodnoty nášho národa. Práve preto milujem folklór a projekt JankoHrasko.sk. Folklór mi doslova chutí.

Karol Plicka

18. 12. 2011
Viedeň

Folklorista, fotograf, filmár, spoluzakladateľ a prvý dekan Filmovej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe, učiteľ režiséra Martina Slivku Karol Plicka by 14. októbra oslávil 115 rokov. Jeden z najosobitejších zjavov slovenského a českého umenia 20. storočia má zakladajúce zásluhy v oblasti dokumentárneho filmu a kinematografie na Slovensku. Je označovaný za majstra deviatich remesiel a deviatich umení. Aj keď sa nenarodil ani nevyrastal na Slovensku, bolo mu "obzvlášť blízke a drahé".

Karol Plicka, známy aj pod menom Karel Plicka, sa narodil českým rodičom 14. októbra 1894 vo Viedni. S rodinou sa ako dieťa presťahoval do Česka. Prvé kontakty so slovenskou ľudovou kultúrou získal v detstve vďaka drotárom z okolia Trenčína. Ako dieťa sa tiež začal venovať hre na husliach a fotografovaniu. Kvôli predsudkom voči umeleckému povolaniu vyštudoval za učiteľa, venoval sa mu však len krátko. Už popri zberateľskej činnosti na Slovensku študoval na Univerzite Komenského v Bratislave národopis a hudobnú vedu. K pedagogike sa však neskôr vrátil, okrem iného učil na Katedre kamery na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Okrem pražskej Filmovej fakulty sa zaslúžil aj o vznik prvej filmovej školy v Česko-Slovensku pri Škole umeleckých remesiel v Bratislave.

Slovensko po prvý raz navštívil v roku 1919 ako vedúci školského zájazdu do Piešťan. Krajina mu učarovala, a tak sa do nej často vracal, okrem toho navštívil aj slovenskú menšinu v rumunskom Nadlaku. Vo vtedajšom zamestnaní si vyžiadal niekoľko mesiacov neplatenej dovolenky a predlžoval ju, až kým nestrávil na Slovensku 15 rokov. Začal pracovať v Matici slovenskej, pôvodne bola jeho hlavným záujmom hudba. Zberateľské cesty rozšíril aj mimo Slovenska, zapisoval piesne v slovenských vysťahovaleckých komunitách v Rumunsku, Rakúsku, Juhoslávii a USA. Od roku 1926 používal okrem fotoaparátu aj filmovú kameru. Jeho aktivity na Slovensku prerušili udalosti v roku 1939.

Karol Plicka zozbieral niekoľko desiatok tisíc textov s nápevmi ľudových piesní z celého Slovenska. Pod jeho menom vyšlo niekoľko publikácií, okrem príspevkov v periodikách, napríklad Eva Studeničová spieva (1928), Z kytice slovenských pohádek (1985) s ilustráciami Alberta Brunovského, Slovenské uspávanky (1927) či Slovenské pesničky (1937).

Postupne mu však zapisovanie ľudových piesní prestalo stačiť. "Mojou vlastnou úlohou bolo síce zapisovanie ľudovej piesne a hudby, ale hneď na počiatku svojej práce ... som si uvedomil, že z veľkoleposti živých tradícií slovenských nemožno vytrhnúť len hudbu a izolovať ju, keď všetky životné prejavy vychádzajú z toho istého koreňa, sú súčasťou jediného žijúceho organizmu a vo všetkých zložkách na sebe závislé. A tak po predbežnom fotografickom spracovaní Slovenska vznikali moje prvé filmy," povedal v jednom rozhovore.

Jeho vizuálne nadanie sa tak naplno prejavilo s fotoaparátom a neskôr s filmovou kamerou v ruke. Ako tvrdil, fotografiou sa nesnažil imitovať grafiku. "Nadovšetko mi bola prirodzená realistická fotografia," vyjadril sa. Vydal fotografické publikácie ako Slovensko (1937), Zlatá brána (1964), Spiš (1971), Československo (1974), Levoča (1980), z Česka zas Praha vo fotografii Karla Plicky (1940), Praha královská (1957), Vltava (1959), Pražský hrad (1962) a mnohé ďalšie.

Významná je aj jeho filmová tvorba. Z debutu Za slovenským ľudom (1928) sa zachovalo len torzo. Film Po horách, po dolách (1930) získal Zlatú medailu na Medzinárodnej výstave fotografického umenia vo Florencii a v roku 1932 Zlatú medailu na benátskom festivale za najlepší dokumentárny film a kameru. Úspech v Benátkach zopakoval snímkou Zem spieva (1933), ktorej vznik podporil aj vtedajší prezident Česko-Slovenskej republiky Tomáš Garrigue Masaryk. Poetický dokument či filmová báseň o dedinskom živote spätom s nekončiacim prírodným kolobehom s medzititulkami básnika Jána Smreka mal v zahraničí veľký úspech a ako prvý film o Slovensku ho zaradili do zlatého fondu umeleckých dokumentov v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Okrem dokumentárnych filmov spolupracoval na filme Jánošík (1935). V USA nakrútil reportážny film Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi (1936), kde okrem toho aj fotografoval a zapisoval piesne slovenskej vysťahovaleckej komunity. Počas pôsobenia v pražskom Štátnom fotometrickom ústave nakrútil filmy Věčná píseň (1941) a Praha barokní (1943). Druhý z nich z rozhodnutia vtedajších úradov uviedli iba s nemeckým komentárom. Rok po konci druhej svetovej vojny snímku kiná opäť uviedli, tentoraz s Plickovým českým komentárom.

Z manželstva s Máriou Kremlovou mal dvoch synov, Ivana, ktorý sa stal projektantom, a Vladimíra, neskôr kameramana Československej televízie. Zomrel 6. mája 1987 v Prahe. Jeho pozostatky, spolu s telom manželky, uložili 30. októbra 1987 na Národnom cintoríne v Martine.

Jeho odkaz pomáhal šíriť jeho žiak Martin Slivka, ktorý sa okrem iných zaslúžil o zriadenie Múzea Karola Plicku v Blatnici.

Zdroj: SITA

Foto: KinoServer

Súvisiace odkazy:

Pridaj komentár

Vypočujte si rádio pomocou Real playeru Vypočujte si rádio pomocou Winampu Vypočujte si rádio pomocou WMP Vypočujte si rádio pomocou Webového prehrávača Nalaďte si rádio

Janko Hraško Práve hrá:

MARIA POBEHOVA, MARIA HAVERLOVA

Na tobi dube

viac ... Nalaďte si televíziu

Naladte si Folklor TV